Health 
Cesta k vnútornej slobode. S Eddiem Sternom nielen o jóge
Barbora Brušková14. 7. 2026
Eddie Stern patrí k najrešpektovanejším učiteľom jogy v New Yorku. Učil Madonnu, Gwyneth Paltrow aj Chrisa Martina. V rozhovore pre Vogue rozpráva o odvahe opustiť cestu, ktorá ho preslávila, o osamelosti v ére sociálnych sietí a o tom, prečo niekedy musíme pustiť starú verziu seba samých, aby sme objavili vnútornú slobodu.
Foto: Viktoryia Vaitusionak
Eddie Stern
Z otcovej strany máte české korene – vaši predkovia prišli do Ameriky okolo roku 1880. Ako sa cítite v Prahe?
Páči sa mi tu. Chcem sa ísť pozrieť na židovský cintorín, lebo viem, že na stene sú napísané mená môjho prastarého otca a ešte jedného príbuzného, ktorí zahynuli počas holokaustu. Raz by som rád navštívil miesto v Čechách, odkiaľ pochádza táto časť mojej rodiny.
Čo ste si všimli ako prvé, keď ste sem prišli?
Keď prídem do nejakého mesta, zvyčajne sa najprv snažím nacítiť jeho atmosféru. Zdá sa mi, že tu sa človek cíti prirodzene. Samozrejme, architektúra Prahy je nádherná a všetko naokolo tiež, ale keďže veľa cestujem, najdôležitejší je pre mňa vždy pocit z mesta ako takého. A tu je veľmi príjemná energia.
Verím, že si pobyt užijete. Čítala som, že jogu ste prvý raz cvičili tak trochu náhodou na letnom tábore, keď ste mali pätnásť rokov.
Áno, je to tak. Pamätám si, že keď som na programe uvidel jogu, mal som pocit, akoby som to slovo už poznal a intuitívne vedel, čo znamená. Bola to joga v štýle šivananda. Počas tej hodiny vo mne najviac zarezonovala záverečná relaxácia šavásana. Vtedy som sa akoby úplne vytratil a ostalo vo mne len prázdno, z ktorého som sa nevrátil, kým nás učiteľ neprebudil. Práve tento moment vo mne spustil otázky o zmysle života, o smrti, o tom, prečo som tu. Nemal som pocit, že odpoveď je získať titul alebo nájsť si prácu.
Myslíte si, že nás niektoré životné skúsenosti stretnú presne vtedy, keď ich potrebujeme? Alebo si k nim podvedome nachádzame cestu sami?
Všetko prichádza v správnom čase. Niekedy veľmi túžime po tom, aby sa niečo udialo, no ešte na to jednoducho nenastal ten pravý moment. Verím, že veci sa dejú presne vtedy, keď sa diať majú. Najťažšie bývajú naše vlastné očakávania. Keď chceme, aby sa niečo udialo, úpenlivo na to čakáme, a môže sa stať, že nás zasiahne úplne iná udalosť. Život je skúsenosť – každý dotyk, chuť, zvuk, obraz. Skúsenosť je aj to, čo sa naučíme. Dokonca aj spánok alebo sny sú skúsenosťou. Celý život sa skladá zo skúseností a od toho, do akej miery a hĺbky ich dokážeme prežiť, sa odvíja podoba nášho života. A všetky skúsenosti majú svoj dôvod, aj keď mu nie vždy rozumieme.
Joga stále priťahuje ľudí, ktorí niečo hľadajú.“
Úplne s vami súhlasím, Eddie. Vyrastali ste na Manhattane a k joge ste sa dostali dávno predtým, než ju sociálne siete a wellness kultúra premenili na globálny trend či estetiku. Máte pocit, že dnešná mladá generácia pristupuje k joge inak?
Nie, myslím si, že joga je stále joga, aj keď odráža aktuálne trendy, obsahuje prvky fitness a sprevádza ju hudba. Ľudia, ktorí dnes prídu na hodinu jogy, v sebe majú túžbu po niečom hlbšom, inak by išli do fitka. Joga stále priťahuje ľudí, ktorí niečo hľadajú. Samozrejme, samotná skúsenosť s ňou je dnes iná. Moja skúsenosť z osemdesiatych rokov sa líšila od toho, ako ľudia prežívali jogu v tridsiatych rokoch alebo v 19. storočí. Neznamená to však, že práve moja generácia zažila „skutočnú“ jogu. Jednoducho bola iná doba. To, čo zostáva rovnaké naprieč časom, je túžba pochopiť, kým sme. A táto otázka sprevádza ľudstvo odjakživa.
Poďme sa trochu porozprávať o dychu. Jogíni vraj nemerajú život na roky, ale na počet nádychov. Ako tento pohľad vnímate vy?
Život sa začína nádychom. Dych nás potom sprevádza celý život a jednou z posledných vecí, ktoré urobíme, je výdych, moment, keď naša duša opustí telo. Jogíni hovoria, že čím rýchlejšie dýchame, tým rýchlejšie plynie aj náš život. A naopak, čím pomalší je dych, tým pomalšie plynie čas. Korytnačky dýchajú len približne štyrikrát za minútu a bez problémov sa dožívajú stopäťdesiat až dvesto rokov. Takže áno – prílišná rýchlosť v istom zmysle skracuje čas, ktorý máme.
Ako dnes premýšľate o dychu? Biologicky, emocionálne, spirituálne, alebo je v ňom niečo, čo sa slovami nedá opísať?
To je krásna otázka. Dych je naša životná sila. Udržiava nás nažive, ale zároveň predstavuje most medzi našou fyzickou existenciou a naším vnútorným, neviditeľným svetom – emóciami, pocitmi či duchovným nastavením. Dych je fyziologický mechanizmus. Bežne dýchame približne pätnásť až devätnásťkrát za minútu, niekedy menej, inokedy viac. Keď dýchate pomaly a pokojne alebo keď na chvíľu zadržíte dych, ocitnete sa bližšie k tomu, čo sa odohráva vo vašom vnútri.
Môže zmena dýchania zmeniť aj spôsob nášho prežívania?
Určite áno. Ale myslím si, že to vlastne všetci intuitívne vieme. Keď je niekto veľmi rozrušený, nahnevaný alebo hystericky plače, prirodzene mu povieme: „Zhlboka sa nadýchni. Dýchaj.“ Ak to naozaj spravíte, postupne sa upokojíte. A zrazu sa zmení aj to, ako vnímate svoju situáciu. Celý náš život je založený na tom, ako veci prežívame a interpretujeme. Keď duchovne rastieme, nemení sa nevyhnutne svet okolo nás, meníme sa my sami. A práve schopnosť meniť vlastné vnímanie je jednou z najhlbších foriem duchovného rozvoja.
Väčšinu života ste strávili v New Yorku, jednom z najintenzívnejších miest na svete. Zmenil sa váš vzťah k tejto energii a intenzite v priebehu rokov?
Som rád, že som vyrastal práve na Manhattane. Hoci sa za tie roky výrazne zmenil, aj dnes v sebe nesie rovnakého ducha. Stále je to môj domov. Som zvyknutý na chaos, je pre mňa prirodzený a neprekáža mi. Bolo to hlučné a miestami aj nebezpečné mesto, ale zároveň výnimočné prostredie plné kreativity, potenciálu a nádeje.
Svoju prax ste budovali v New Yorku v období, keď joga začínala prekvitať. Vaše hodiny prirodzene priťahovali umelcov, hudobníkov či známe osobnosti. Bez ohľadu na to, či je niekto Madonna alebo úplne neznámy človek, čo podľa vás ľudia v joge v skutočnosti hľadajú?
Foto: GettyImages
Gwyneth Paltrow, Eddie Stern, Stacey Bendet, Russell Simmons a další hosté během 3. výroční benefiční akce organizace Bent On Learning v New Yorku, 2011
Každý hľadá niečo iné. Niekedy to, čo hľadáme, ani nie je to, čo skutočne potrebujeme. Učiť som začal v roku 1999, keď ešte joga nebola masovo rozšírená, dávno predtým, ako vznikol wellness priemysel, ktorý poznáme dnes. V New Yorku existovalo len pár jogových škôl a ľudia sa joge venovali najmä preto, že hľadali spiritualitu a hlbší zmysel života. S týmto zámerom ju učím doteraz. Viem, že dnes je v New Yorku množstvo jogových štúdií a joga je možno iná ako v časoch, keď som začínal ja. Ale ak sa ľudia po hodine cítia lepšie, potom to najdôležitejšie zostáva zachované. Aj to, čo som v živote hľadal ja, sa časom menilo. Nesnažím sa preto odhadovať, s čím ľudia prichádzajú na moje hodiny. Viem len, že prídu, aby sa niečo naučili. Ponúknem im to, čo viem, a oni si z toho vezmú to, čo práve potrebujú.
Mnohí ľudia dnes pristupujú k joge skôr ako k trendu – krásne štúdio, dokonalý outfit, estetický obsah na sociálne siete. Akoby sa z nej stal vizuálne atraktívny zážitok namiesto hlbokého prežitia chvíle. Máte pocit, že jej hlbší rozmer sa začal vytrácať?
Keď som s jogou začínal, neexistoval internet ani sociálne siete. A práve internet jogu do určitej miery zmenil. Online videá ju sprístupnili oveľa väčšiemu okruhu ľudí, čo je skvelé, ale na druhej strane záujemcom neposkytujú skúsenosť fyzickej prítomnosti v miestnosti s ostatnými – s reálnymi ľuďmi, ktorí inak premýšľajú, dýchajú, prežívajú. Na obrazovke vidíte len inštruktora a všetko pôsobí dokonale. Ťažko sa mi však hodnotí, čím sa dnes joga stala, pretože nepoznám situáciu v celej Amerike. Moja skúsenosť je limitovaná na New York. Dlhé roky som praktizoval jogu veľmi orientovanú na fyzický výkon. Človek bol posudzovaný podľa toho, ako dobre dokázal robiť jednotlivé pozície. Nakoniec som sa od tohto typu jogy odklonil, lebo mi už neprinášala radosť. Dnes jogu obklopuje veľa formy a oveľa menej pozornosti sa venuje tomu, čo človek prežíva vo vnútri. Pritom práve vnútorná skúsenosť je pri osobnom raste najdôležitejšia.
Foto: Viktoryia Vaitusionak
Eddie Stern
Môj vnútorný hlas mi veľmi dlho niečo naznačoval, ale ja som ho zo strachu nepočúval.“
Aj vaša vlastná cesta sa v posledných rokoch zmenila. Vzdialili ste sa od veľmi striktnej aštanga jogy, ktorá kladie mimoriadny dôraz na disciplínu. Čo sa zmenilo a ako to ovplyvnilo váš život?
Postupne som sa posunul k perspektíve, ktorá vznikla na základe môjho vlastného skúmania, ale aj dlhoročného štúdia rôznych prístupov k joge v Indii. Do Indie cestujem už takmer štyridsať rokov. Neustále študujem, veľa čítam a stretávam učiteľov z rôznych častí krajiny. Tam človek vidí, aká regionálne rozmanitá je joga a koľko zaujímavých smerov a pohľadov existuje. Inak k nej pristupujú ľudia na severe Indie, inak na juhu. Všetko sú to len rôzne prístupy vychádzajúce z rovnakého zdroja. Metóda alebo systém sa z nich stávajú až vo chvíli, keď učiteľ vyžaduje, aby všetci cvičili rovnako. V Indii však existuje množstvo jogových tradícií, z ktorých ľudia prirodzene čerpajú. Jogu, ktorej sa venujem dnes, nenazývam systémom ani metódou. Je to jednoducho jeden z prístupov k joge vychádzajúci z rokov štúdia, skúseností a vlastnej praxe.
Mnohí ľudia sa s pribúdajúcim vekom boja čokoľvek zmeniť, obzvlášť niečo, čo bolo dlhé roky súčasťou ich identity, tak ako bola ašhtanga joga pre vás. Čo podľa vás človek potrebuje, aby dokázal začať odznova?
Sú na to potrebné dve veci: odvaha a schopnosť načúvať tomu, čo hovorí naše vnútro. Ak nepočúvame svoj vnútorný hlas, robíme nesprávne veci. Môj vnútorný hlas mi veľmi dlho niečo naznačoval, ale ja som ho zo strachu nepočúval. A strach je opakom odvahy. Až keď som začal naozaj počúvať sám seba, mohla vo mne vyrásť odvaha. Keď prišla odvaha, zmena už pre mňa nebola voľbou, bola úplne prirodzená.
Takže ste si vlastne nanovo vybudovali identitu. Ako to dnes vyzerá v praktickej rovine?
Áno, svoju fyzickú prax som vybudoval úplne odznova, a bol to aj proces návratu k sebe samému. Moja identita bola roky úzko spojená s tým, že som Eddie Stern a precvičujem aštanga jogu. V tom svete som mal svoju rolu a svoje miesto. Potreboval som znovu objaviť samého seba – byť jednoducho Eddie. A to je proces, ktorý v jogovom svete chvíľu trvá. Takáto zmena identity nepríde zo dňa na deň. Zároveň je to však veľmi silná skúsenosť, pretože práve vtedy sa o sebe človek dozvie najviac. Dnes je základ môjho prístupu postavený na vzťahu medzi telom a dušou. Na tom, ako funguje nervový systém a ako môžeme prostredníctvom pozícií ovplyvňovať signály, ktoré telo vysiela. V tom podľa mňa spočíva podstata jogy.
Dodržiavate nejaké rituály, ktoré sú pre vás absolútne nevyhnutné?
Nemyslím si, že na svete existuje niečo úplne nevyhnutné, ale dodržiavam niektoré zvyky. Ráno vstávam skoro, čítam, meditujem, venujem sa joge, cvičeniu a modlím sa. Takto začínam deň najradšej.
Keď hovoríme o vnútornom prežívaní a hľadaní pokoja, mám pocit, že dnešná doba je v mnohom paradoxná. Nikdy sme neboli takí prepojení ako dnes, a napriek tomu sa mnohí cítia veľmi osamelo. Ako to vnímate vy?
Áno, osamelosť a izolácia sú dnes obrovským problémom. Rozšírili sa ako epidémia. Veľa cestujem a osamelosť vidím všade, o New Yorku ani nehovorím. Dnes už všetci vieme, že sociálne siete tento stav ešte zhoršujú. Aj výskumy ukazujú, že sociálne siete robia ľudí nešťastnejšími. Máme čoraz viac nástrojov, ktoré nás držia v izolácii, a je pre nás stále ťažšie skutočne sa prepájať s ostatnými. Nezáleží na veku, týka sa to mladých aj starších. Zároveň je nesmierne dôležité naučiť sa byť sám so sebou v tichu a cítiť sa pritom dobre. Lenže byť sám a zároveň tráviť čas na sociálnych sieťach nie je skutočný kontakt so sebou samým. Skôr nás to vystavuje pocitu, že všetci ostatní sa majú lepšie než my. Schopnosť byť naozaj sám so sebou je veľmi dôležitá súčasť vnútorného rastu.
Máme aplikácie, štúdiá, dýchacie cvičenia, rôzne rituály – a napriek tomu mnohých ľudí trápi pocit, že im stále niečo chýba. Myslíte si, že neprestajná stimulácia vytvára aj špecifický druh osamelosti?
Pravdepodobne áno. Permanentná stimulácia a dostupnosť čohokoľvek, na čo si spomenieme, vrátane online sveta, vedú k tomu, že neustále naháňame nové zážitky. Aj to je jeden z problémov sociálnych sietí. Vyvolávajú v nás pocit, že ak zažijeme to, čo ostatní, budeme rovnako šťastní a naplnení ako oni. Lenže mnohé zážitky, ktoré na sociálnych sieťach vidíme, obzvlášť od influencerov, sú do veľkej miery umelo vytvorené. A keď človek konštantne naháňa nové zážitky a krátkodobé uspokojenie, automaticky začne potrebovať ďalší a ďalší impulz. Ak absolvujete veľmi intenzívny tréning, telo si zvykne vyhľadávať silné podnety a pocity. Pri spirituálnom cvičení sa tie najdôležitejšie veci často dejú potichu a nenápadne. Aj stretnutie so sebou samým býva väčšinou tiché, nie veľkolepé. Naháňanie zážitkov a silných stimulov môže človeka veľmi ľahko vzdialiť od skutočného prežívania.
Čoho sa podľa vás vlastne bojíme?
Myslím si, že sa bojíme straty identity. Nie preto, že by sme nechceli vedieť, kto sme, ale preto, že si o sebe a svojej budúcnosti neustále vytvárame rôzne príbehy. Ak nie sme spokojní s tým, kým sme dnes, vytvoríme si predstavu o tom, kým by sme chceli byť. A potom si konštruujeme príbehy o tom, ako sa k tomu cieľu dostaneme. Čím silnejšie sa upíname na predstavy a príbehy, ktoré sme si o sebe vytvorili, tým viac sa vzďaľujeme tomu, kým v skutočnosti sme. A potom je pre nás oveľa ťažšie žiť autenticky a prirodzene vyjadriť samých seba. Najväčší strach máme z toho, čo zostane, keď tieto príbehy zmiznú. A práve preto je také ťažké ich pustiť.
Ako nás strach dokáže zastaviť v tom, aby sme urobili správne rozhodnutie?
Existuje veľa dôvodov, prečo nás strach brzdí v tom, aby sme sa posunuli ďalej. Možno sme vo vzťahu, z ktorého chceme odísť, ale bojíme sa, že toho druhého zraníme alebo že zostaneme sami. Možno máme prácu, ktorá nás nenapĺňa, no bojíme sa odísť, pretože nevieme, ako sa potom uživíme. Môže ísť o čokoľvek – o vzťahy, prácu, spirituálnu cestu, akúkoľvek životnú zmenu. Neraz zostávame v známom prostredí len preto, že máme obavy z toho, čo prinesie zmena. Strach je neistota a neschopnosť vykročiť do neznáma. Veľmi úzko to súvisí aj s príbehmi, ktoré si o svojom živote vytvárame, s tým, že nevieme, čo nás čaká.
A aký príbeh dnes žijete vy?
Môj príbeh poznáte. Dlhé roky som sa venoval niečomu, čo už dnes nerobím. Neznamená to, že hodnotím ostatných, ktorí v pôvodnom smere pokračujú. Nemyslím si, že som lepší len preto, že som sa rozhodol ísť inou cestou. Jednoducho som cítil, že už takto pokračovať nemôžem. A som veľmi rád, že som to urobil. Zaujíma ma, či to, čo dnes robím, má zmysel; či to pomáha iným aj mne samotnému. Nepoznám všetky odpovede, no cítim v sebe rovnaké nadšenie a zvedavosť, ako keď som mal osemnásť a s jogou som začínal. Nešiel som na vysokú školu, tlačil som tričká, venoval sa joge a potom som odišiel do Indie. Lenže teraz mám päťdesiatosem a opäť stojím na začiatku. S rovnakým vzrušením a pocitom: Uvidíme, kam ma táto cesta zavedie.
Ale až keď niečo skutočne pustíte, dokážete sa naozaj posunúť ďalej.“
Ako sa vám darí púšťať veci? Je to pre vás jednoduché?
Záleží na tom, o aké veci ide. Niektoré sa púšťajú ľahšie než iné. A pri niektorých mám dokonca pocit, že už ani nechcem, aby boli súčasťou mojej identity. Mnohí ľudia si však stále premietajú rôzne predstavy spojené s mojou jogovou minulosťou. Automaticky predpokladajú, že som stále taký istý ako kedysi. Ja som však svoju „starú verziu“ dávno pustil.
Myslíte si, že je rozdiel medzi tým, keď niečo pustím a keď jednoducho idem ďalej?
Hm, neviem. Čo si myslíte vy?
Podľa mňa áno.
Možno áno. Človek môže ísť ďalej, a pritom si stále niesť svoju minulosť so sebou. Ale až keď niečo skutočne pustíte, dokážete sa naozaj posunúť ďalej.
Čo vás na joge alebo na sebe samom po viac než tridsiatich rokoch praxe prekvapilo najviac?
Nemyslím si, že ma v živote niečo vyslovene prekvapilo. Skôr si po všetkých tých rokoch uvedomujem, že jogu milujem rovnako ako na začiatku. A možno dokonca ešte viac. Stále ma neprestáva fascinovať. Nikdy nemám pocit, že som sa už naučil všetko, čo sa naučiť dá. Naopak, neustále objavujem niečo nové. A práve to sa mi na nej páči najviac. Človek je súčasťou niečoho, čo nemá jasný koniec, čo nemá dno. Nikdy nemáte pocit, že už ste „tam“. Stále zostáva priestor objavovať a ísť do hĺbky. Vďaka tomu sa dokážete sústrediť na samotný proces, tešiť sa z toho, čo vám postupne prináša a odhaľuje, namiesto toho, aby ste čakali na moment, kedy už konečne dôjdete do cieľa.
Myslíte si, že vás joga urobila lepším človekom? Čo pre vás vlastne znamená byť dobrým človekom?
Neviem, či ma joga urobila lepším človekom. Skôr sa sám snažím byť lepším človekom. Niekedy je to naozaj ťažké, pretože každý z nás má stránky, ktoré sú náročné nielen pre nás, ale aj pre naše okolie. A čo znamená byť dobrým človekom? Myslím si, že je to schopnosť žiť v súlade so sebou samým a rešpektovať to, kým ste, bez toho, aby ste svojím konaním ubližovali ostatným. Pre mňa sú veľmi dôležité tri veci: láskavosť, súcit a úprimnosť. Je veľmi ťažké nájsť medzi nimi rovnováhu. Je to jedna z hlavných vecí, na ktorých pracujem.
Je niečo, čo by ste dnes odkázali svojmu mladšiemu ja? Tomu chlapcovi ležiacemu na posteli na Cornelia Street?
Povedal by som mu dve veci. Po prvé: Počúvaj svoj vnútorný hlas, keď ťa pred niečím varuje. Ak ho budeš ignorovať, skôr či neskôr ťa čakajú problémy. A po druhé: Keď o tvoje hodiny prejaví záujem David Bowie, nezľakni sa a chop sa tej príležitosti!
Myslíte si, že by vás dnes spoznal?
Kto?
Ten chlapec ležiaci na posteli na Cornelia Street – vaše mladšie ja.
Myslím si, že áno. A aj ja by som spoznal jeho. V mnohom sme stále ten istý človek. No a či by bol spokojný s tým, kým sa stal? Áno, bol by šťastný, ale zároveň by mi možno povedal, že som urobil pár chýb, ktorým sa dalo vyhnúť, keby som bol vnímavejší a opatrnejší. Ale to je v poriadku. Všetko je tak, ako má byť.
Myslím, že tento rozhovor už krajšie neuzavrieme. Ďakujem vám, Eddie, za otvorenosť a úprimnosť. Za to, že ste sa so mnou podelili o svoju cestu aj svoje myšlienky. Náš rozhovor vo mne ešte dlho zostane.
Vogue
Doporučuje
Beauty talk
Zoe Saldaña: Ve svých 48 letech se cítím lépe než ve dvaceti. Mám víc vnitřního klidu a přijímám sama sebe
Ana Morales5. 7. 2026
Filmy
Jan Cina exkluzivně o osvobozující síle dragu a novém filmu Chica Checa
Jana Patočková1. 7. 2026
Vogue Supports Local Fashion