Sto rokov slovenskej módy – vitajte v nových dvadsiatych rokoch

Aké budú naše dvadsiate roky? Džez vystriedalo techno, prvú republiku rovno republiky dve a voľnosť zase fomo a sociálne médiá. A kam sa posunula lokálna móda? Je možné, že sme po sto rokoch vlastne pozadu? 

Odpovede som hľadala u fashion teoretičky a módnej publicistky Dany Lapšanskej, ktorá prednáša históriu módy 20. storočia a módne tendencie na VŠVU v Bratislave a UTB v Zlíne. 

Dvadsiate roky 20. storočia priniesli prvú veľkú módnu revolúciu predchádzajúceho storočia. Parížska haute couture zažívala intenzívny rozmach. Gabrielle Coco Chanel priniesla do veľkej módy mäkký džersej, ale aj legendárne „malé čierne“, Madeleine Vionnet aranžovaný odev zo šikmo strihaných dielov, Elsa Schiaparelli ako prvá použila zips. A to všetko viedlo k radikálnej zmene. Ženy po dlhých stáročiach odložili korzety, skrátili si sukne a vlasy ostrihali na mikádo. 

Do Paríža a jeho módnych domov pravidelne dva razy do roka cestovali za inšpiráciou a nákupmi obchodníci, majitelia módnych salónov a bohatí zákazníci z celého sveta. Módne časopisy prinášali najnovšie informácie a fotografie, aby sa v exkluzívnych krajčírskych salónoch, ale aj menších krajčírskych dielňach, ktorých bolo v tom čase i na našom území veľa, šili modely s odkazmi na čerstvé parížske módne impulzy. 

Pražské módne salóny Hanny Podolskej a Oldřicha Rosenbauma patrili v medzivojnovom vývoji módy k tým najexkluzívnejším. Aj oni pravidelne cestovali do Paríža, aby následne na sezónnych módnych prehliadkach prezentovali svoje kolekcie. Nastavili tým fungovanie veľkej módy podobne ako v západnom svete. V kozmopolitnej Bratislave boli známe módne salóny – Christa Nase, salón Gitty Nemešovej, Jaroslava Kalvodu, Dedeo a Löwy. Módne prehliadky sa konali napríklad aj v rámci dostihov. Ako dokumentujú fotografie v dobovýchčasopisoch, aj na Slovensku si ženy užívali revolučný štýl „la garsonne“. Popri tom sa rozvíjal aj textilný, pletiarsky a odevný priemysel. Legendárnymi firmami, ktoré obliekali mužov a ženy prvej republiky, boli Nehera, Rolnýa tiež pletiarsky podnik Slovenka. Celú rodinu, samozrejme, obúval Baťa.  

Celá Európa po druhej svetovej vojne bola v akomsi budovateľskom naladení a aj módna scéna na čele s parížskou haute couture sa po krutých vojnových reštrikciách celkom rýchlo spamätala a opätovne priniesla novinky, ktoré oslovili ženy na celom svete. Bol to najmä Christian Dior a jeho „new look“ so širokou zvonovou sukňou a spodničkami, čo očaril aj naše ženy, a to aj napriek nastupujúcemu tvrdému ideologickému nátlaku po roku 1948. Móda je jednoducho taký fenomén, že ju ani železná opona nedokázala zastaviť. 

V tom čase začala v celej Európe naberať na sile priemyselná výroba odevov. U nás fungovali jednak znárodnené textilky a odevné firmy, no vznikali i nové štátne textilné a odevné podniky. Tak ako vo svete, aj u nás sa konali módne veľtrhy a predajné výstavy, kde sa prezentovala priemyselne vyrábaná móda. Naše textilné, pletiarske a odevné firmy prosperovali, pretože mali zaistený odbyt aj v ostatných krajinách socialistického bloku, no plánovaná a riadená veľkovýroba mala negatívny dopad na kreativitu vtedajších módnych návrhárov.  

Módni návrhári v tom čase väčšinou pracovali vo vývojových strediskách a modelových dielňach štátnych podnikov, kde o ich modeloch často rozhodovali čudesné komisie. Hŕstka módnych návrhárok pracovala tiež v módnych časopisoch, kde nielen navrhovali modely, ale pôsobili aj ako píšuce redaktorky či ako stylistky, hairstylistky a vizážistky pri fotení. Ich všestrannosť im však veľkú slávu nepriniesla. Ich tvorba sa prezentovala ako kolekcie tej či onej firmy, resp. v časopisoch boli ich mená uvedené malými písmenami niekde v rohu. O žiadnej veľkej popularite sa nedá hovoriť. V brandži sa o nich vedelo, ale verejnosť ich vlastne nepoznala.  

No aj v týchto podmienkach sa k nám dostávali módne signály z Paríža. V Prahe fungoval Ústav bytovej a odevnej kultúry (UBOK), kde pracovali návrhári, ktorým bolo dovolené cestovať do Paríža a aj cez zahraničné módne časopisy mali dostatok informácií o aktuálnych trendoch. Tí pripravovali akési prototypové kolekcie, ktoré následne prezentovali návrhárom z podnikov, predvádzali ich na módnych prehliadkach a ich modely sa dostávali i na stránky časopisov. Aj tento inštitucionalizovaný kanál zabezpečil, že naša móda nebola odtrhnutá od diania vo svete. 

Deväťdesiate roky predstavovali obrovský boom módy a proces jej demokratizácie cez ready to wear ju sprístupnil oveľa väčšiemu okruhu ľudí. 

Na slovenskej módnej scéne sa po revolúcii v roku 1989 etablovali dizajnéri ako Fero Mikloško, Hana Převrátilová, Lea Fekete, Iveta Lederer, Lujza Flejšar Kafka, Monika Laceková či Jana Lieskovská. Objavili sa aj nové značky ako Móda plus, Hankin Mode, Verucon, Karin, Donna Rosi. Tie však boli skôr podnikateľskými aktivitami, ktoré na začiatku deväťdesiatych rokov nasýtili hlad po móde na našom trhu, no chýbal im výrazný dizajnérsky potenciál. V Česku a čiastočne aj na Slovensku dochádzalo k spolupráci známych módnych dizajnérov ako Hana Havelková, Liběna Rochová, Josef Ťapťuch s veľkými producentmi i menšími začínajúcimi odevnými firmami – OP Prostějov, Pietro Filipi, Makyta Púchov. Myslím, že to bol veľmi pozitívny moment, ktorý posunul našu módu na úplne novú úroveň.

Vznikali aj nové projekty, v rámci ktorých sa prezentovala naša pôvodná autorská móda, rozširoval sa počet módnych časopisov, objavil nás svetový modeling. Zdalo sa, že nám nič nestojí v ceste vytvoriť dobre fungujúcu módnu scénu. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave otvorili Ateliér odevného dizajnu, čo znamenalo, že aj budúcnosť mala byť zabezpečená.

Isté vytriezvenie z nadšenia okolo módy v deväťdesiatych rokoch prišlo po vstupe do nového milénia. Módny ošiaľ vo svete zastavili teroristické útoky, ale aj prírodné katastrofy a tento nepriaznivý vývoj zavŕšila finančná kríza v roku 2008. 

Čo sa týka autorského módneho dizajnu, na Slovensku sa o slovo začala hlásiť generácia mladých módnych návrhárov, ktorú tvorili absolventi Ateliéru textilného, resp. odevného dizajnu Vysokej školy výtvarných umení. Ich vstup na scénu bol skutočným osviežením, ale najmä veľkým prísľubom do budúcnosti. Andrea Vonkomerová, Vladimíra Bebčáková, Jana Kuzmová, Izabela Komjati, Boris Hanečka, Lenka Sršňová, Marcel Holubec W. a neskôr Martin Hrča zrazu zaplnili slovenskú módnu scénu veľmi sviežim autorským dizajnom, a to napriek všetkým problémom, ktoré móda v prvej dekáde nového milénia prežívala. Domnievam sa, že práve oni začali písať novú éru módy na Slovensku. O ich sile svedčí aj fakt, že sa im podarilo vytvoriť vlastnú platformu, kde svoju tvorbu prezentujú, a to projekt Fashion Live. Atmosféra tohto podujatia je jedinečná a spontánne sa okolo neho zoskupili ľudia, ktorí slovenskej móde veria a fandia. 

Postupne sa pridáva ďalšia, mladšia generácia módnych dizajnérov reprezentovaná menami ako Vivien Babicová, Lukáš Krnáč, Tereza Feňovčíková, Michaela Hriňová, Pavol Dendis, Silvia Zrebná, Petra Kovacs, ktorá prináša nielen nový pohľad na módny dizajn, ale aj obrovskú energiu, čo vytvára tú správnu generačnú konfrontáciu. Želám si, aby to vydržalo, pretože je to prvý raz, čo takáto generačná konfrontácia na Slovensku prebieha a k slovenskej móde láka aj mladšie publikum, čo je skvelé. 

Chcem veriť, že áno, aj keď jej dostupnosť nie je taká, aká by mala byť, pretože sa nám doteraz nepodarilo nájsť efektívne prepojenie medzi autorskou tvorbou, výrobou a obchodom, čo je predpoklad, aby sa dobrá lokálna móda dostala k oveľa väčšiemu okruhu spotrebiteľov. Zatiaľ sme nadšení z každého projektu, ktorý sa orientuje na predaj slovenského módneho dizajnu, no sú to len veľmi ojedinelé a nesystémové pokusy, ktoré často rýchlo končia. Navyše dizajnérom neprinášajú taký zisk, aby sa mohli sami pustiť do výroby a predaja vlastných limitovaných kolekcií. Lokálna slovenská móda sa stále pohybuje v akejsi bubline, ktorá je plná dobrých, až výnimočných nápadov dizajnérov, je na prasknutie, ale nemá odvahu vystúpiť von z tejto bubliny. Dnes potrebuje najmäinvestorov, ktorí pochopia, že móda ako súčasť kreatívneho priemyslu má v sebe aj veľký podnikateľský potenciál. 

Veľmi prospešným a povzbudzujúcim stimulom pre módnych dizajnérov je, že ich sporadicky oslovujú rôzne firmy – módne aj lifestylové, aby pre nich vytvorili sezónne, resp. špeciálne limitované kolekcie. Minulý rok získala hlavnú cenu Slovenského centra dizajnu za produktový dizajn kolekcia Marcela Holubca W. pre firmu Suverén, ktorá vyvinula a uviedla na trh mestské bicykle. Podarilo sa mu to v silnej konkurencii priemyselného a transportného dizajnu. Domnievam sa, že aj tadiaľ vedie cesta, aby sa slovenské módne návrhárstvo dostalo k širšiemu okruhu spotrebiteľov. 

Prognózy do ďalších rokov v celosvetovom meradle deklarujú, že módny priemysel sa musí oveľa intenzívnejšie snažiť reálnymi opatreniami, nielen kampaňami, riešiť hrozivé dopady stále sa zvyšujúcej produkcie módy na čele s lacnou fast fashion, ktorá k nám putuje cez pol sveta a vôbec nič o nej nevieme. Téma transparentnosti a udržateľnosti dnes silne rezonuje a súvisí aj s lokálnou módou. Práve ona môže čiastočne zabrzdiť ten zničujúci dopad. Pretože okrem toho, že môže jasne deklarovať svoj pôvod od vlákna až po hotový produkt, jej transport nezaťažuje životné prostredie uhlíkovou stopou. Samozrejme, že pred módnym priemyslom sú aj ďalšie výzvy, ktoré sa týkajú výskumu a vývoja biologicky rozložiteľných materiálov či hľadanie moderných riešení pri likvidácii a recyklácii textilného odpadu. 

Silnou tendenciou bude aj renesancia tradičného remesla v kontexte s digitálnou transformáciou textilného a odevného priemyslu. Súčasné technológie priniesli do módy neotextílie. Nájdeme ich v kolekciách mnohých návrhárov, ktorí neustále hľadajú nové možnosti prieniku ich digitálneho a manuálneho spracovania. Ako príklad možno uviesť ručnú barokovú perlovú výšivku na neotextílii a vedľa toho laserom vyrezanú kožu či digitálnu potlač na tričku. 

Ďalšou tendenciou, ktorá bude určujúcou pre módu v nastávajúcej dekáde, bude objavovanie odkazov z módy predchádzajúcich desaťročí najmä cez ikonické kúsky a ich transformáciu do módnych kolekcií často až veľmi surovo, ako nám to predvádza Alessandro Michele v Gucci, alebo veľmi delikátne, ako nám to v poslednej spoločnej kolekcii ukázali Christian Lacroix a Dries Van Noten. 

A či je naša lokálna móda pozadu? Nemyslím si to, stále ju máme vo svojej DNA. Zároveň však dodávam, že ak sa má ďalej rozvíjať v európskom kontexte a tempe, musia byť naši dizajnéri otvorení voči všetkým novým výzvam a byť vzdelaní, nemôžu sa spoliehať len na svoj talent a instantné informácie zo sociálnych médií.