Celebrity
Hvězda říjnové obálky Vogue CS Helena Christensen objektivem Hany Knížové
Barbora Brušková16. 9. 2026
Dvě modelky o tom, co vše se skrývá za jednou fotografií, o Praze, síle ticha, mateřství a životních proměnách. Barbora Brušková v dialogu s Helenou Christensen exkluzivně pro říjnové číslo Vogue CS.
Foto: Hana Knížová
Helena Christensen
Helena Christensen patrí k najvýraznejším tváram svojej generácie. Stojí pred objektívom aj za ním – ako modelka a ako fotografka. Je to žena, ktorá svet nielen pozoruje, ale aj skutočne vidí. V exkluzívnom rozhovore rozpráva o fotografii, intuícii a tichu, ktoré povie viac než slová, a o miestach uchovávajúcich v sebe príbehy. Otvára však aj oveľa osobnejšiu kapitolu – o svojej mame, materstve, ženskom tele a o tom, prečo nikdy necítila potrebu bojovať s jeho prirodzenými zmenami.
Témou októbrového čísla je „behind the scenes“. Máte bohaté skúsenosti s tvorbou pred objektívom aj za ním. Kde sa podľa vás rodí skutočný príbeh módnej fotografie?
Mám veľké šťastie, že som počas celej kariéry mohla stáť na oboch stranách fotoaparátu. Práve preto viem, že fotografia nikdy nevzniká v rukách jediného človeka. Ako semienko vzklíči v predstavách fotografa, redakcie či art directora a postupne sa rozvíja vďaka spolupráci celého tímu. Každý prinesie svoj pohľad – stylisti, mejkap artisti, kaderníci, modeli a modelky. Vďaka nim sa z pôvodného nápadu rodí príbeh. Výsledok závisí aj od toho, ako celý koncept pochopia a čo doň sami vložia. Práve oni mu dokážu vdýchnuť život. Toto je na módnej fotografii najkrajšie: hoci sa začína jedinou myšlienkou, výsledok je spojením tvorivej energie mnohých ľudí.
Čo rozhoduje o tom, že človeka na fotografii skutočne vidíme, a nielen sa naňho pozeráme?
To je asi najväčšia záhada fotografie: čo spôsobí, že vás určitý obraz zasiahne? Niektorí ľudia sa jednoducho narodia s výnimočným citom pre obraz. Intuitívne, možno až podvedome rozpoznajú vhodnú scénu alebo správny okamih a vidia veci spôsobom, ktorý ostatným uniká. Obrovský rozdiel je aj v tom, ako záber komponujete, a najmä v ktorom zlomku sekundy stlačíte spúšť. Práve ten nepatrný okamih často rozhodne o tom, či fotografia bude len pekným obrázkom, alebo v sebe ponesie emóciu a hĺbku. Ako fotografka to riešim celý život. Neustále hľadám výnimočné momenty, ktoré človeka zastavia a zanechajú v ňom pocit, že videl niečo jedinečné.
Foto: Hana Knížová
Helena Christensen
Odhalilo vám fotografovanie viac svet okolo vás alebo vo vás?
Určite je to kombinácia oboch aspektov. Na fotografovaní je úžasné práve to, že vám umožňuje neustále objavovať veci nanovo. Svet vďaka nemu vnímate z odlišnej perspektívy – sústredíte sa na detaily a okamihy, ktoré by vám možno inak unikli. A práve tak sa človek veľa naučí – o ľuďoch, o živote aj o sebe samom.
Toto číslo sa venuje aj neverbálnej komunikácii. Poznáte ten moment, keď si všetci v miestnosti rozumejú bez toho, aby niečo hovorili?
Najkrajší pocit v živote je pre mňa ticho, v ktorom si ľudia navzájom rozumejú bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú, čomu veria alebo za čím stoja. Vo fotografii môže mať takéto ticho neobyčajnú silu. Keď snímka dokáže v človeku vyvolať emócie, vzniká medzi ním a dielom veľmi intímne spojenie.
Akú úlohu zohráva ticho vo vašej tvorbe?
Keď fotografujem, prirodzene stíchnem. Vstúpim do akéhosi vnútorného priestoru, kde odfiltrujem všetko okolo seba a sústredím sa len na to, čo vidím pred sebou. Trochu sa to podobá sústredenosti pri modelingu, ale pri fotografovaní je ešte hlbšia. Úplne sa ponorím do procesu tvorby a aj keď okolo mňa znie množstvo zvukov, v mojom vnútri všetko stíchne. Vnímam len svoj pomalý dych. Všetko naokolo začnem vidieť v obrazoch.
Porozprávajme sa aj o fotení vašej cover story. Fotenie prebiehalo v reštaurácii Parnas a v apartmáne Adolfa Loosa, v priestoroch s výraznou atmosférou, históriou a silnou architektonickou identitou. Ovplyvnilo to spôsob, akým ste sa pohybovali, pozorovali okolie alebo pózovali pred fotoaparátom?
Jednoznačne. Miesto je vždy veľmi dôležité, na rozdiel od štúdia má vlastnú atmosféru, ktorá vo mne prirodzene vyvoláva inšpiráciu.
Foto: Hana Knížová
Helena Christensen
Foto: Hana Knížová
Helena Christensen
Ako modelka s vami úplne súhlasím.
V štúdiu sa dajú vytvoriť nádherné fotografie, ale vyžaduje si to veľmi špecifickú súhru celého tvorivého tímu. Prostredie štúdia je do určitej miery obmedzené a veľkú úlohu zohráva svetlo, fotograf a model alebo modelka, ktorí spolu musia vytvoriť niečo zaujímavé aj v priestore, kde sa toho veľa nedeje. Na skutočných miestach človek prirodzene reaguje na to, čo ho obklopuje. Môže sa voľne pohybovať, objavovať priestor a vytvárať príbeh. Presne tak som sa cítila aj v byte Adolfa Loosa. Architektúra a interiéry ma fascinujú. Som veľkou obdivovateľkou obdobia art deco, ale aj secesie, brutalizmu a celkovo architektúry, ktorú nájdeme vo východnej Európe. Ocitnúť sa v tomto byte bolo pre mňa splneným snom. Keď sedíte medzi predmetmi a materiálmi, ktoré majú svoju históriu, a dotýkate sa pôvodného nábytku, mení sa aj vaša nálada. Tá sa napokon prejaví vo výraze vašej tváre a v očiach.
Niektoré miesta akoby v sebe uchovávali stopy života všetkých tých, ktorí nimi prešli. Bol tento byt jedným z nich? Aký pocit ste v ňom mali?
Mala som z neho množstvo pocitov. Prechádzala som z miestnosti do miestnosti, skúmala každý detail, pozorovala umelecké diela a predstavovala si Adolfa Loosa pri práci – ako premýšľal, tvoril a skladal dohromady jednotlivé prvky. Snažila som sa zachytiť ducha tohto miesta. Milujem, keď môžem vstúpiť do niečieho domova a objavovať jeho svet. A tentoraz som mala možnosť nahliadnuť do priestoru človeka, ktorého prácu nesmierne obdivujem.
Aké pocity vo vás vyvoláva Praha?
Prahu milujem! Bola som tu už niekoľkokrát. Dokonca som v nej kedysi niekoľko mesiacov žila, keď bol môj syn malý, pretože tu jeho otec (americký herec Norman Reedus, pozn. red.) nakrúcal film. Chodila som po uliciach, trávila čas na ihriskách, objavovala rôzne reštaurácie a užívala si každodenný život. Tentoraz som však Prahu vnímala ešte intenzívnejšie. Je plná nádherných kaviarní a reštaurácií a keď zídete z hlavných turistických trás, zrazu sa ocitnete uprostred histórie. Dotýkate sa minulosti, okolo seba cítite vrstvy času. Práve takéto objavovanie mám najradšej. A ľudia v Prahe sú nesmierne zaujímaví a krásni.
Vy Dáni ste tiež dosť cool.
Áno, to máte pravdu!
Je výborné, že spomínate svojho syna, pretože moja ďalšia otázka smeruje práve k materstvu – téme, ktorá prirodzene rezonuje aj v tejto cover story. Zmenil sa po tom, ako ste sa stali matkou, váš vzťah s mamou?
Samozrejme. Rodičia v nás zanechávajú množstvo stôp. Spôsob, akým nás vychovávali, hodnoty, ktoré nám odovzdali, aj drobnosti, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Neskôr ich prirodzene prenášame ďalej, najmä to, čo sme získali od našich mám. Môj otec je úžasný človek, vždy bol veľmi milý a láskavý, hnacou silou však bola mama, tá držala všetko pohromade. Aj teraz je so mnou na severe Dánska. Sme tu spolu ja, moja mama, môj syn, jeho priateľka a môj pes. Je krásne sledovať, aké blízke puto medzi nami je a ako sa moja blízkosť s mamou prirodzene preniesla aj do vzťahu, ktorý s ňou má môj syn. Ako rodičia sa veľa učíme od svojich detí a zároveň vďaka deťom lepšie spoznávame sami seba. Meníme sa, rastieme a postupne sa rozširuje aj náš pohľad na svet.
Foto: Hana Knížová
Helena Christensen
Foto: Hana Knížová
Matka Heleny Christensen Elsa
Jednou z najsilnejších fotografií celého editoriálu je pre mňa portrét, na ktorom ste spolu s vašou mamou. Čo pre vás znamená táto snímka?
To fotenie bolo úžasné. Veľmi prirodzené, láskavé a plné nehy. Veľmi som sa tešila, že mama mohla byť jeho súčasťou. Bolo krásne sledovať, ako si celý proces užíva– od úpravy vlasov a nanášania mejkapu až po samotné fotenie. Vyzerala fantasticky, skvele sa cítila v oblečení, ktoré mala na sebe, a pred objektívom bola úplne uvoľnená. Mala som z nej obrovskú radosť.
Vaša mama Elsa poznala vašu tvár dávno predtým, než ju spoznal celý svet. Myslíte si, že vo vás dodnes vidí niečo, čo žiaden fotograf nikdy nezachytí?
Myslím, že áno. Mamy sú s nami od úplného začiatku. Medzi matkou a dieťaťom sa vytvára puto, ktoré nás sprevádza po celý život, a materinská láska je jeden z najkrajších prejavov lásky, aké poznám. Samozrejme, aj otcovská. No ako ženy máme jedinečný dar nosiť pod srdcom nový život a priviesť ho na svet. Už len pre túto skúsenosť cítim obrovskú vďačnosť, že som sa narodila ako žena.
Práve som v siedmom mesiaci tehotenstva a keď vás počúvam, tlačia sa mi do očí slzy. Pod srdcom nosím svoje prvé bábätko.
To je nádherné, gratulujem. Čaká vás tá najkrajšia cesta. Občas bude náročná, ale všetko, čo vám prinesie, to mnohonásobne prevýši. Verím, že si to užijete.
Foto: Hana Knížová
Helena Christensen
Ďakujem. Je to obrovská životná zmena, ale teším sa na všetko, čo príde. Keď už sme sa k tomu prirodzene dostali a neprekáža vám o tom hovoriť, čo by ste odkázali mladým ženám, ktoré túžia po dieťati, no možno sa obávajú, že sa ich telo zmení, prídu o kariéru alebo sa im život obráti naruby?
Nikdy som nad materstvom takto nepremýšľala. Ani pred tehotenstvom, ani počas neho, ani po pôrode som sa nezaoberala tým, čo bude tento stav znamenať pre moju prácu a telo. Vždy som si jednoducho hovorila: ak som ako modelka zaujímavá taká, aká práve som, a môžeme spolu vytvárať niečo zmysluplné, je to skvelé. Ak by to tak nebolo, okamžite by som s takouto prácou skončila. Keď som otehotnela, ani mi nenapadlo premýšľať nad tým, ako sa moje telo zmení a či príliš priberiem. Oveľa viac ma fascinovalo, že vo mne rastie nový človek. Malá bytosť, taký malý mimozemšťan (smiech). Bolo by predsa zvláštne, keby sa telo počas tehotenstva nemenilo. Počas života prechádzame rôznymi obdobiami a naše telo na to prirodzene reaguje. Nikdy som nemala pocit, že by som sa musela stresovať tým, ako vyzerám, a úprimne si želám prežiť život bez toho, aby som sa trápila nad každou jednou zmenou svojho tela. Veď naše telo presne vie, čo robí, a postupne si nájde vlastnú rovnováhu.
Ďakujem za vašu otvorenosť a za tieto slová, Helena. Kedy naposledy vás nejaká obyčajná drobnosť prinútila siahnuť po fotoaparáte?
Bolo sme s mamou a synom na dlhej prechádzke. V jednom náročnejšom úseku trasy syn mame pomáhal. Ja som išla kúsok pred nimi so psom. Bolo milé ich pozorovať. Niekoľkokrát som sa otočila a fotografovala ich. Podarilo sa mi zachytiť veľmi prirodzené a krásne okamihy.
Po všetkom, čo ste za tie roky videli a zažili, čo vo vás dodnes dokáže prebudiť zvedavosť, prinúti vás zastaviť sa a pozrieť sa na svet cez objektív?
To je možno môj problém – alebo vlastne nie problém, ale skôr dar. Každý deň ma niečo prinúti zastaviť sa a fotografovať. Je neuveriteľné, koľko vecí ma inšpiruje. Neustále ma zaujíma, čo sa deje predo mnou, za mnou, nado mnou aj podo mnou. Som v tomto trochu uletená, ale nedokážem odložiť fotoaparát. Fotografovanie je pre mňa vášeň a dar.
Foto: Hana Knížová
Helena Christensen
Určite je to dar. Keď sa obzriete za rokmi, počas ktorých ste pozorovali svet cez objektív, zmenil sa spôsob, akým ho vnímate?
Samozrejme, svet sa neustále mení, no zároveň mám pocit, že sa v mnohom opakuje. Ľudia napokon stále hľadajú to isté – chvíle, miesta a veci, ktoré im dávajú pokoj a pocit bezpečia. Je to základná, takmer pudová túžba, ktorú v sebe máme všetci bez ohľadu na to, ako veľmi sa realita okolo nás mení. Mňa však odjakživa priťahuje minulosť, historická architektúra, dizajn a, samozrejme, aj oblečenie. Asi osemdesiat percent môjho šatníka tvoria vintage kúsky alebo veci zo second handu. Možno aj preto som stále jednou nohou v minulosti a rýchlosť zmien vo svete až tak nevnímam. Doma mám len veľmi málo nových vecí, pretože je pre mňa dôležité udržiavať si v sebe spojenie s minulosťou.
Je niečo, čo by podľa vás nikdy nemalo zovšednieť bez ohľadu na to, koľkokrát sme to videli?
Takto som nikdy neuvažovala. Pre mňa nikdy nič nebude úplne obyčajné. A aj keby to azda bolo obyčajné, vôbec mi to neprekáža – ja v tom nachádzam krásu.
Ďakujem vám, Helena, bolo mi veľkým potešením rozprávať sa s vami.
Musím povedať, že rozhovory s Európanmi, najmä s ľuďmi z východnej Európy, sú pre mňa tie najzaujímavejšie. Otázky bývajú premyslené a líšia sa od tých, na aké som bežne zvyknutá. Vždy ma niečím prekvapia, a tak mám väčšiu chuť povedať aj niečo osobnejšie a ukázať i svoje menej známe stránky. Takže aj ja ďakujem!
Říjnové číslo Vogue CS je v prodeji od 16. září 2026.
Vogue
Doporučuje
Vogue Daily
Nové číslo Vogue CS: Milena Žuravljova v tichém dialogu nejen s Helen Christensen
Milena Žuravljova16. 9. 2026
Přehlídky
Co všechno se děje právě teď v zákulisí přehlídek v New Yorku a jaké kolekce ovlivní i váš šatník v roce 2027
Cindy Kerberová15. 9. 2026
Celebrity