Keď som išla pešo s Viktorom Frešom

Nie som zvyknutá robiť rozhovory, takže som zo stretnutia s dvojmetrovým umelcom mala v bruchu motýle. Ale vravím si – veď motýle sú krásne, zapnem na mobile nahrávanie a vyberiem sa za obrovským Frešom, či by teda so mnou nešiel chvíľu pešo.

„Ako sa máš?“ pýtam sa.

„Super. Teším sa z tej hlavy. Vyzerá to brutálne.“

Biela noc alebo La Nuit Blanche býva raz do roka. Po celom Paríži sú vtedy rozmiestnené inštalácie viac či menej známych umelcov, ľudia behajú po meste s mapami a očami hltajú všetko, čo sa im do nich zmestí. Alebo ešte inak – je to noc, keď majú deti dovolené byť hore do rána a rodičia sa pre to nemusia cítiť previnilo.

Je piaty október, sedím v taxíku s mojou milovanou mamou v baretke (tú nosí vždy, keď ma príde pozrieť do Paríža – asi sa tak cíti ako Parížanka) a smerujeme do Cité Universitaire, kde by mala byť okrem iných aj inštalácia jedného veľkého muža, ktorý rozpráva po slovensky a je vyšší od môjho otca. 

Viktor Frešo je podľa Wikipédie slovenský konceptuálny umelec, fotograf, maliar, sochár a hudobník. Podľa mňa je to vysoký chlap so zmyslom pre humor vyšším ako je on sám, ktorého umenie dáva zmysel jednoducho preto, lebo ho vytvoril on.

„Wooooooow, to vyzerá skvelo!“ Takto sme s mamou zareagovali, keď sme uvideli obrovskú nafúknutú svietiacu hlavu položenú na trávniku pred Cité Universitaire.

„Všetky ostatné inštalácie sú z druhej strany, tu vpredu je iba Mega Viki,“ hovorí riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži Jakub Urík.

„Kto je Mega Viki ?“ pýtam sa obra na našej prechádzke.

„Vždy ma fascinovali ľudia s veľkou hlavou. Je okolo nich iná aura. Preto vznikol aj Pičús. Vieš, tá moja socha zamindrákovaného chlapa s veľkou hlavou. Uťahujem si zo zamindrákovaných ľudí. Bavia ma. Potom sa objavil Mega Viki – moja hlava, taká, s akou som sa narodil – veľká, guľatá, so šikmými očami.

„Ty máš šikmé oči?“

„Jasné, veď sa pozri.“

„Aha, hej.“

Aby som k vám bola úprimná, nahrávanie som vypla po prvých minútach prechádzky. Začali sme sa totiž baviť o úplne iných veciach ako o Bielej noci v Paríži a Viktorovej inštalácii. Neprofesionálne som vypla nahrávanie s tým, že si zapamätám veci, čo ma zaujmú, nech už sú na akejkoľvek intelektuálnej úrovni.

A zapamätala som si toto:

„Ako vidíš Paríž?“ pýtam sa.

„Je to nevyhnutná a dokonalá tehla na stavbe zámku svetovej kultúry,“ odpovedá Viktor a vzápätí mení tému. „Vieš, že sa poznám s tvojím otcom? Počas bujarého obdobia jeho života sme spolu mali pár intímnych telefonických rozhovorov.“

„Áno ?! A o čom boli?“

„Poď, poviem ti.“

„V akom stave najradšej tvoríš? Tato mi raz povedal, že najlepšie texty vo svojej kariére napísal, keď bol down.“

„Ja nebývam down. Prečo by som mal? Veď žijem.“

„Máš rád jedlo?“

„Rovnako veľmi ako sex.“

„Čo netradičné si jedol naposledy?“

„Ochutnal som orieškovú zmrzlinu s figami. Úžasná vec. Dokonalá. A čo tu vlastne robíš ty?

„Pracujem v módnom PR.“

„To je čo?“

„Starám sa o komunikáciu značiek na francúzskom trhu. Aby sa o nich písalo a boli čo najviac na svetle sveta,“ vysvetľujem.

„A baví ťa to?“

„Ani neviem. Už to robím automaticky.“

„Mala by si sa začať vizuálne realizovať. Buď kreatívna. Maľuj. Tvor. Nerozmýšľaj nad tým, len to proste rob a uvidíš, či to bude fungovať.“

„Dobre. Skúsim,“ prikyvujem.

„Môžem si ťa odfotiť?“ pýta sa zrazu Viktor.

„Môžeš, ale povedz mi, ak budem mať druhú bradu.“

„Fajn. Postav sa pred tento dom.“

„Aaaaaaaaach!!!!!!!!!!!“

„Čo kričíš?“

„Lieta nad nami netopier!“

„Kde?“

„Tam! Pozri!“

„Utekajme!“

A tak sa obor s babou v bizarnej kvetinovej sukni rozbehli ako o život okolo ohromnej svietiacej hlavy a ľudia okolo nich si mysleli, že sú jednou z inštalácií. A ja som si zase raz uvedomila, že umelci sú blázni a my ich za to milujeme.

Koniec v skratke: VIKI je jeden MEGA zaujímavý chlap, ktorý svojím umením obohacuje svetovú kultúru a existenciou baví celý svet.

A ja ti, Frešo, ďakujem, že si so mnou chvíľu išiel pešo.

Ema Müller,  @emamuller