Môj lodný denník: vietor, plachty, sloboda

Na lodi si nesiem celý svoj svet so sebou. Spím v malej kajute, kde je počuť každý zvuk mora, a denne riešim kompromisy, či si umyjem vlasy, alebo radšej špinavý riad. Varenie jedál na variči, ktorý sa kolíše spolu s hrncom podľa vĺn, by žiaden Michelin neocenil, no aj tak chutia najlepšie. Najradšej mám nočné kotvenie v opustenej zátoke. Ticho, pokojná hladina a namiesto lampy svietiaci mesiac. Zaspávam so šumom vody a ráno, ešte pred východom slnka, skočím nahá do mora. Slaná voda na pokožke sa nedá ničím nahradiť. Sloboda v tej najčistejšej podobe. 

Plachetnica má štýl, ale je s ňou veľa práce. Keď chcem zostať ekologická, a to sa snažím vždy, keď to podmienky dovolia, motor ostáva vypnutý a prichádza na rad správne nastavenie plachiet. Vietor však nedá nič zadarmo. Niekedy spolupracuje a inokedy je poriadny adrenalín chytať ho. Plachtenie často vyžaduje silu, cit aj intuíciu. Roky na palube ma naučili pokore a zároveň sile, pretože more má vlastné pravidlá. Môže byť prekrásne a pokojné, ale tiež tvrdohlavé a nevyspytateľné. V sekunde sa zmení počasie a z romantickej plavby sa stáva nečakaný boj o kontrolu. More proste velí a vždy ho treba rešpektovať.

Najkrajšie sú chvíle, keď sa to všetko podarí zosúladiť. Plachty sa napnú, loď sa správne nakloní a ja držím kormidlo pevne v rukách smerujúc do azúrovej zátoky. Ramená bolia od ťahania lán, ale hlava je čistá. Je to zvláštny mix chaosu a pokoja. Len šum mora, fyzická únava a psychický reset. Oddychujem paradoxne tým, že „makám“ a niečo robím, a práve preto má pre mňa takáto dovolenka väčšiu hodnotu než čokoľvek iné. 

Každá plavba je jedinečná a zakaždým ma privedie späť k sebe. Plachtenie ma učí rešpektovať prírodu, byť prítomná v danom okamihu a vážiť si momenty, ktoré nie sú samozrejmé. Super klišé, super pravda. Je to lekcia pokory aj slobody, ktorú mi nikdy neponúkne žiaden fancy rezort. 

Opäť ďakujem moru za tento zážitok. 

Zátoka Sakarun, Dugi otok – biela pláž, voda tyrkysová ako v Karibiku a mini lokálny bar s najkrajším západom slnka. Pred sebou len šíre more a ticho, ktoré nikde nezažijete.

Ostrov Rab a rovnomenné hlavné mesto – historické mesto s vysokými kostolnými vežami, ktoré sa dvíhajú nad úzkymi uličkami. Prechádzka večerným Rabom je ako návrat v čase. Ak máte chuť na niečo vegánske, odporúčam skrytú reštauráciu Capo Fronte. Nebudem klamať, že ma po týždni mimo civilizácie a plavbe po mori ovsené matcha latté nepotešilo.

Punta Križa, Cres – divoká časť ostrova Cres, kde sa cítite ako v prírodnej rezervácii. Zátoky sú odrezané od sveta, obklopené borovicami a morským tichom. Žiadnu párty nečakajte, večer tu sprevádzajú len cikády, no a ráno je hladina mora taká pokojná, až to pripomína scénu z apokalyptického filmu. 

Ostrov Žut, jeho zátoky a reštaurácia Fešta – atmosféra, ktorú nájdete len na ostrove dostupnom výhradne loďou. Azúrovo modré zálivy sú dokonalým únikom pred svetom. 

Ostrov Piskera a ACI marína – srdce národného parku Kornati pôsobí ako posledný dotyk civilizácie predtým, než sa stratíte medzi vlnami. V noci je obloha neuveriteľne jasná a hviezdy sa zdajú bližšie ako kedykoľvek predtým. 

Ostrov Vrgada – malý, nenápadný ostrov s čarom, na ktoré sa nezabúda. Zlatý piesok a hippie plážový bar, kde čas plynie inak. 

Modrá jaskyňa, Biševo – magické miesto, kde slnečné lúče premenia vodu na elektricky modrú. Ak sa sem dostanete skoro ráno bez davov turistov, je to takmer nadprirodzený zážitok.

Ostrov a mesto Hvar – kontrastom k divokým zátokám sú rušné reštaurácie a bary mesta Hvar. Stačí však krátka plavba späť na Palmižanu a čas sa zrazu spomalí.

Ostrov Palmižana a zátoka Pakleni – Palmižana je boho ostrov pri Hvare, kde je voda taká čistá, že vidíte až na dno. Je to raj na zakotvenie, kde máte pocit, že svet patrí len vám a posádke. 

Ostrov Vis, zátoka Zaglav a mesto Komiža – Vis je ostrov s vlastným príbehom a je tak trošku z iného sveta. V mestečku Komiža rybári na móle rozprávajú historky ako zo starého filmu – totálna idylka.