Adam Csoka Keller o fashion filme a prekonávaní limitov

Na Milánskom festivale módnych filmov ho v roku 2017 označili za najlepšieho začínajúceho režiséra. Jeho fashion film Diva, ktorý vznikol v spolupráci s dielňami Slovenského národného divadla, získal ocenenie v kategórii Objav roka na festivale Los Angeles Fashion Film. O podobných úspechoch nepočujete v slovenskom alebo českom prostredí často. Prečítajte si, ako sa z mladého Bratislavčana stane režisér fashion filmov premietaných v Šanghaji alebo v Centre Pompidou v Paríži.

Ako sa človek zo Slovenska, kde filmová tvorba nemá bohatú históriu a móda sa vyvíja vlastným tempom, dostane k fashion filmu?
Ako sedemnásťročný som odišiel do Londýna, kde som sa venoval vlasovému stylingu a mejkapu. Počas londýnskeho týždňa módy som spolupracoval na fotografovaní a módnych prehliadkach, čo ma neskôr inšpirovalo, aby som skúsil módny styling a celkový set design – teda to, kde sa fotografovanie odohrá a ako najlepšie zrežírovať fotografiu so všetkými rekvizitami. Neskôr som začal študovať vizuálnu komunikáciu na londýnskej univerzite Central Saint Martins. Počas veľmi intenzívneho a náročného štúdia sa moje dovtedajšie skúsenosti prepojili a pri tvorbe experimentálnych filmov sa mi postupne formoval rukopis. Venujem sa však aj iným oblastiam ako móde.

Čím sú tvoje práce typické a prečo si klienti vyberajú práve teba?
Verím, že si ma vyberajú odvážnejší klienti, v ktorých moja tvorba zarezonovala a je im blízka moja estetika.

Veľa sa píše o tvojom poslednom diele The Rite. Čím je výnimočné?
Tento projekt vznikol v spolupráci s tanečnou skupinou Culture Device, ktorá sa skladá z tanečníkov s Downovým syndrómom. Počas ich desaťtýždňovej stáže v Royal Opera House v Londýne sme pripravili živé vystúpenie a hneď po ňom sme natočili krátky film pre portál Nowness. Z pohľadu režiséra bolo pre mňa podstatné zachytiť dôležitý moment v umení a kultúre a umožniť týmto neskutočne talentovaným tanečníkom s magickou energiou, aby celý svet videl, ako sa vyjadrujú tancom.

Aké to bolo, tvoriť s tanečníkmi s Downovým syndrómom?
Od prvej skúšky v Royal Opera House som nevnímal žiadny rozdiel medzi týmto a akýmkoľvek predošlým projektom. Skúsenosť s takýmito ľuďmi prináša absolútny ponor do unikátneho zážitku a iného vnímania sveta. Od tohto dňa som sa už nikdy nepozeral na ľudí s anomáliou chromozómov tak, ako predtým. O ľuďoch s Downovým syndrómom alebo s akýmkoľvek iným mentálnym znevýhodnením existuje veľa mylných názorov. Často ich ľutujeme a bohužiaľ sa stretávajú s nepochopením. Podľa mňa by sa v umení a kultúre mali bežne zamestnávať a podporovať ľudia so znevýhodnením, pretože ich magická kreativita a hlavne pozitívna energia majú obrovskú silu zmeniť svet. 

Do tvojej ranej tvorby sa premietli témy ako komunizmus a Slovensko. Čo okrem našej histórie ťa inšpiruje?
Nie som jediný tvorca, ktorého prirodzená zvedavosť zaviedla k estetike filmu, módnej fotografie a vôbec umeniu z čias socializmu. Myslím si, že každý z nás dokázal do svojej interpretácie tejto témy premietnuť niečo iné. Počas bakalárskeho štúdia som sa do hĺbky venoval móde v ére socializmu, a tak vznikol projekt ASYMPTOTE, na ktorom som spolupracoval s Evelyn Benčičovou a Arielle Esther. ASYMPTOTE vnímam ako vizuálnu esej svojho štúdia. Uniformita a sila politického režimu diktovať estetické impulzy, ktoré z masy vytvorili jedinca, ma vždy fascinovali. Tento film je pre mňa zároveň najzásadnejší, keďže to bol prvý projekt, pri ktorom som pochopil, že ma absolútne naplnilo (a dodnes napĺňa) byť režisérom.

Má fashion film v móde budúcnosť?
Fashion film pre mňa nie je len klasická prázdna prezentácia produktu. Mal by to byť prostriedok, ktorý prostredníctvom experimentálnej spolupráce využíva najnovšie digitálne technológie. Móda je jedno z najmasívnejších odvetví na svete a jej vývoj sa neustále zrýchľuje. Preto je veľmi dôležité, aby vznikali nové projekty spolupráce medzi rôznymi alternatívnymi 3D a virtuálnymi štúdiami. Tie totiž technologicky napredujú a reflektujú dnešné vnímanie módy. Prostredníctvom experimentálnych výrazových prostriedkov určujeme smer, akým sa budú móda a film v budúcnosti uberať. Náš ďalší umelecký projekt sa opiera o prítomnosť najnovších technológií. Toto dielo vyžaduje veľkú trpezlivosť, pretože je náročné a zdĺhavé pochopiť niektoré digitálne procesy. A ja chcem pracovať s digitálnymi prostriedkami na najvyššej možnej úrovni.

Keby si si mohol vybrať prácu pre ktorúkoľvek svetovú značku, pre koho by si najradšej robil a prečo?
Veľmi rád by som spolupracoval so značkou Moncler na prevratnej kampani, ktorá by využívala proces 3D scanningu alebo virtuálnej reality. Ich nové kreatívne smerovanie je nadčasové a verím, že v kombinácii s mojím záujmom o posun fashion filmu k experimentálnejším formám by sme vytvorili zaujímavú fúziu.

Aký je tvoj postoj k móde? Ovplyvňujú módne trendy tvoju estetiku?
Móda má veľkú silu, ktorá sa dnes, bohužiaľ, neraz zneužíva aj na produkciu nekvalitnej fast fashion. Tá znečisťuje nielen túto planétu, ale neestetickým a nekvalitným obsahom zahlcuje i sociálne médiá. Je to daň za tempo, z ktorého sa dá len veľmi ťažko ubrať. V krátkosti: s módou mám dlhodobý „love and hate relationship“. 

Fashion film, ktorý ťa v poslednom čase zaujal?
Virtual Embalming – Frederik Heymann – Nowness
I Want You To Panic – Nina Holmgren – Nowness
Kampane značky Gucci režírované Glenom Lunchfordom. Ak si mám vybrať jednu, tak asi SS 2019.

V čom je tvoja práca výzvou? V čom je náročná?
Pri každom projekte sa snažím prekonávať samého seba a rovnako vysoké nároky kladiem aj na spoločné diela, ktoré chcem v budúcnosti realizovať. Pri nových výzvach často neviem vyhodnotiť, do čoho sa púšťam a aký bude výsledok. Ostáva mi len veriť svojmu vnútornému hlasu a intuícii. Posúvaním osobných limitov sa zvyšuje aj úroveň zodpovednosti, ktorú režisér za prácu nesie. To je asi najnáročnejšia časť pri tvorbe veľkých projektov.

Aké tri rady by si dal začínajúcim režisérom?
Kiež by som už bol tak ďaleko, aby som mohol rozdávať rady! Ale toto sú tri tipy, podľa ktorých sa riadim ja: