Society

Müllerovské müllovanie

S mojím otcom sme sa odjakživa rozprávali úplne o všetkom. Nebola otázka, na ktorú by mi nechcel odpovedať, nech už bola akákoľvek. Pamätám sa na obdobie, keď sme sa veľa rozprávali o drogách, pretože ma zaujímalo, prečo sú takým veľkým tabu. Pamätám sa aj na to, ako som sa ho pýtala na ženy v jeho živote a on mi o každej povedal všetko, čo som chcela vedieť. Alebo keď mi rozprával o svojich bolestiach a trápeniach a ja som mu rozprávala o tých mojich.
Foto: Jakub Gulyás
Nikdy mi v ničom neklamal, aj keď vedel, že ma pravda zabolí. Nikdy sa nič nesnažil idealizovať, pretože vedel, že to ma v živote nič nenaučí, práve naopak. Vždy ma bez strachu hádzal do sveta reality a bol si istý, že sa bez problémov postavím na nohy a pôjdem ďalej. Viedli sme nespočítateľne veľa rozhovorov a vzájomne si odpovedali na tisíce otázok, ale je iné rozprávať sa zočivoči doma na gauči, ako pred celým Českom a Slovenskom. Dlho som rozmýšľala, ako to mám urobiť, aký postoj k nášmu rozhovoru zaujať. Nakoniec som sa rozhodla, že najlepšie bude, ak si sadneme na gauč a budeme sa rozprávať úplne normálne, ako to robíme stále. Úprimne, s láskou a donaha.

Máš idol?

Idol je pre mňa každý, kto dosiahol viac ako ja.

Ako si začal s hudbou?

Prvé tri gitarové akordy ma naučil kamarát Laco Kerata. A keďže som bol lenivý a nechcelo sa mi učiť cudzie pesničky, začal som skladať svoje.

Vždy som rozmýšľala nad tým, prečo si taký introvertný človek ako ty vybral profesiu, pri ktorej nikdy nemá súkromie.

Vidíš. Všetko niečo stojí. 

Vieš spievať?

Stále mám dosť rezerv. Ale aj dosť fanúšikov.

A spievanie ťa baví rovnako, ako kedysi?

Z niečoho predsa treba žiť. Ale áno, stále ma to baví.

Máš obľúbenú pesničku? Myslím, z tých tvojich.

Všetky sú obľúbené, ináč by som ich nemohol spievať. Moje pesničky neklamú. Najmä tie, ktorých texty som sám napísal.

Je pre teba hudba v živote podstatná?

Život delím medzi rodinu a hudbu, pomer neviem presne vyjadriť.

Povedz mi ešte o tom, ako si za jeden večer dokázal napísať celé cédečko.

To bolo úžasné, tvorivé obdobie. Za tri mesiace som napísal šesťdesiat textov. Keď prišla inšpirácia, hneď som zapisoval. Vždy a všade. Aj Jaro Filip to mal rovnako, bol môj expresný hudobný skladateľ.

Spomínaš si, ako ti fanúšikovia písali, že si im svojimi textami zachránil život?

Áno, boli také reakcie, veľmi intenzívne. Vždy som ti tie esemesky dával prečítať. Je to úžasný pocit, keď piesne ľuďom pomáhajú žiť. Na druhej strane, nepreceňoval by som to.

Povedz mi o tej noci v hoteli Chelsea v New Yorku. Ako si celú noc písal texty...

Kúpil som si fľašu whisky a do rána písal. Vedel som, že to chcem, že musím. Hotel Chelsea bol pre mňa magickým miestom. Už len ten pocit, koľko „veľkých“ tam predo mnou bývalo!

Prečo už nepíšeš?

Nie je inšpirácia. Nedá sa to oklamať. Verím, že je to len prechodný stav. Kamarát, textár Peter Uličný, však píše stále výborne, spolupracujeme.

Pár dní pred mojím narodením si odišiel do New Yorku. Bolo to vtedy prvýkrát, vraj to bola láska na prvý pohľad.

New York je hlavné mesto planéty. Keď som tam, stačí mi len tak chodiť a pozerať sa okolo seba. Nepotrebujem zažívať veľké veci, tie sú všade okolo mňa. Okolo chodia celebrity, nikto si ich nevšíma. Ak majú chuť na pizzu, postavia sa normálne do radu. Mimochodom, majú tam najlepšiu pizzu na svete.
Foto: Jakub Gulyás

Prekvapilo ťa tam niečo, máš nejaký silný zážitok?

Stretol som Paula Simona, keď oblečený ako bezdomovec odprevádzal dcéru do školy. Nechápal, prečo si od neho pýtam autogram. Pre mňa veľký zážitok.

Raz si sa mi priznal, že si tam prvýkrát skúsil drogy.

Áno, ale bolo to len pár šlukov marišky na koncerte Living Colour. Potom som písal jak šialený. Cédečko 33 som vtedy napísal za dva dni.

A pamätáš sa, keď si sa vrátil z New Yorku aj s americkými muzikantmi? Robili ste turné po Česku a Slovensku. Bol si vtedy taký hrdý! Ako sa ti to podarilo?

To spáchal môj bývalý agent, Jožko Stopka. V New Yorku sme natáčali cédečko. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že by také muzikantské hviezdy mohli prísť koncertovať aj k nám. Vidíš, zázraky sa dejú.

Kde vôbec vznikol ten nápad?

Vždy som túžil nahrať za veľkou mlákou cédečko. Podarilo sa mi to dvakrát. Najprv CD Monogamný vzťah s kapelou Twin-A Johna Lardieriho, v ktorej hral bubeník Steve Holley, ten od Joea Cockera a Paula McCartneyho. Ten disk mám ešte radšej ako 44, kde hrali ozajstné hviezdy. Monogamný vzťah je vlastne jediné CD, ktoré som si kompletne napísal sám, hudbu aj texty.

Zaujímalo by ma, ako ste spolu počas turné komunikovali. Nehnevaj sa, narážam na tvoju angličtinu.

Sem-tam nám ktosi pomohol. A slová vždy netreba, hudba je medzinárodný jazyk.

Čo tvoja nekonečná obsesia pre Rolling Stones?

Vieš, že ani neviem... Vždy mi imponovali. Naposledy som ich videl v Paríži a vo Varšave. Nezničiteľné figúry. Bralo ma všetko, čo s nimi súviselo.

Áno, spomínam si, keď si prišiel pred rokom na ich koncert do Paríža. Chcel si tam byť viac ako tri hodiny pred začiatkom.

Samozrejme. Mal som lístky na státie a chcel som byť k nim čo najbližšie.

Ktoré obdobie kariéry považuješ za najúspešnejšie?

Každé obdobie malo niečo neopakovateľné. Rád spomínam na časy, keď sa predávali desaťtisíce mojich platní a koncertoval som v športových halách. Neopakovateľné chvíle však zažívam aj dnes, ľudia ma stále počúvajú. 

A tvoj najväčší životný úspech?

Moje tri krásne deti.

Hanbíš sa za niečo, čo si v minulosti urobil?

Urobil som veľa hlúpostí, ale to je jednoducho život, bol som a stále som to ja. Snažil som sa ospravedlniť všetkým, ktorým som ublížil. A keď bolo treba, odpustiť.

Čo ťa drží pri živote v ťažkých chvíľach? 

Moje deti a hudba.

V čom ťa zmenili drogy?

Spočiatku povzbudili moju kreativitu, ale potom prišiel úpadok, mentálny. Píšem o tom v texte Najlepšia droga je čistá hlava.

Ako to máš s drogami dnes, máš na ne niekedy chuť?

Overil som si, že pri inšpirácii mi už nepomáhajú, preto na ne nemám ani chuť.

Aký si bol pod ich vplyvom?

Boli tam dobré aj zlé vplyvy, dnes sa mi to už nechce analyzovať. Už som všetko povedal. Nechcem už rozprávať o drogách, je to za mnou.

Ako si zistil, že máš maniodepresiu?

Povedali mi to lekári. Mnohé veci som potom pochopil.

Zmenil sa tvoj život po stanovení diagnózy?

Nie. Bol taký, ako s ňou. Raz hore, raz dolu.

Myslíš, že si ju zdedil? 

Asi po mamičke.

Ak je to dedičné, týka sa aj mňa?

Všetko je možné, ale určite si ju nezaslúžiš.

Čo povieš, podobám sa na teba?

Ty si viac po mamine a mňa to teší. Po mne máš možno kreativitu.

Ako ste sa s maminou zoznámili?

Telefonicky. Mali sme ísť spolu niečo moderovať a mamina mi zavolala, aby sme to prebrali. Zdanlivo stručná téma, no natiahla sa na niekoľko hodín.

Čo mala oblečené na svadbe?

Taký strieborný kostýmik. Vždy sa vedela dobre obliecť, našťastie aj vyzliecť.

Tato! Nemusím vedieť všetko...

Veď si chcela, aby som bol úprimný.

Pamätáš, keď si mi zaplatil hodiny spevu a sám ma na ne každý týždeň vozil? Dokonca si čakal v aute, kým som neskončila. Chcel si mať zo mňa speváčku?

Chcel som, aby sme si overili, na čo máš. Stále si myslím, že vieš dobre spievať, výrazovo aj technicky. Chvíľami si myslím, že vieš spievať lepšie ako ja.

Chcel si, aby som raz bola slávna?

Nie je dôležité, aby bol človek slávny, ale dobrý. Myslím v profesii, ktorú si vyberie.

Prečo si tak proti tomu, aby som sa vrátila na Slovensko?

Lebo máš príležitosť žiť v nádhernom meste, v úžasnej fungujúcej krajine. A k tomuto, priznajme si, máme na Slovensku dosť ďaleko.

A aby som mala slovenského frajera?

Verím, že Francúz ti môže dať viac ako Slovák. Je to samozrejme individuálne.

Nikdy si sa so mnou nerozprával ako s dieťaťom, od malička si sa ku mne správal ako k dospelej. Nemyslíš si, že k deťom treba pristupovať ako k deťom?

Správal som sa tak, ako som uznal za vhodné. Vždy si pre mňa bola rovnocenným partnerom. A sama vieš, že ťu-ťuli-muťuli nie je môj štýl.

Prečo si ma nikdy v ničom nepoúčal?

Lebo si to nepotrebovala. Vždy si mala svoju hlavu a často som sa učil od teba ja sám.

Chcel si ma niečo naučiť? 

Ty si sa učila sama.

Čo ti napadne ako prvé z tvojho detstva?

Ako som spadol z vysokého múru rovno na hlavu a rozbil si okuliare aj hlavu.

A z toho môjho?

Bola si úplne malinká, prebaľoval som ťa na stole v kuchyni. Odstrkovala si ma nôžkami a tvárila sa vyčítavo, ako keby si vedela, že som bol deň predtým mamine neverný.
Presne tak, ako som už povedala na začiatku. Môj otec mi nikdy v ničom neklamal, aj keď vedel, že ma pravda zabolí.

Bol ti tvoj otec vzorom?

Bohužiaľ nie. Keď mal stáť pri mne, vždy bol preč. Všetko som mu odpustil a dnes som naňho hrdý ako na veľkého umelca.

Myslíš si, že ti k sláve pomohla jeho sláva?

Absolútne nie. Nikdy mi nikto neotvoril žiadne dvere len preto, že som bol otcov syn.

Mal si niekedy zlomené srdce?

Okrem svojich detí som nedokázal milovať „cudzích“ ľudí.

Kto bola tvoja osudová žena?

Každá, s ktorou som mal deti. Boli dve.

A ženská krása tvojimi očami?

Vysoká, štíhla tmavovláska, veľké prsia, veľký nos. Nikdy som takú nemal.

Si spokojný so svojím súčasným životom? 

Som šťastný, že sme živí a zdraví.

Aký je tvoj ideálny deň?

Dlhý spánok, dobrý obed, veľa hudby a večer super koncert, či už môj, alebo aj niekoho iného.

Túžiš po niečom?

Aby sme boli všetci zdraví, žili v mieri a priateľstve. Zdanlivo banálne veci, ale veľmi dôležité.

Miluješ ma aspoň tak veľmi, ako ja teba? 

Áno, milujem, a možno ešte viac.

Chceš sa ma niečo spýtať ty?

Miluješ ma aspoň tak veľmi, ako ja teba?

Áno, milujem. A možno ešte viac. 

Ema Lujza Müllerová začínala ako modelka v agentúre Elite, neskôr odišla študovať do Kanady a po maturite sa odsťahovala do Paríža. V Paríži študovala odbory Módny marketing a Komunikácia, počas štúdia stážovala pre značky ako Marc Jacobs, Chloé a Rick Owens. Posledný ročník vysokej školy študovala v New Yorku na Berkeley College of Fashion. Po získaní diplomu sa vrátila do Paríža a začala pracovať ako PR manažérka pre značku Carven. V súčasnosti žije a pracuje v Paríži.
Richard Müller patrí medzi najväčšie osobnosti českej a slovenskej hudobnej scény. Získal sedem nominácií v hudobnej ankete Aurel, štyri ceny v ankete Grand Prix rádio, dvanásťkrát sa umiestnil medzi najlepšími spevákmi v ankete Slávik, získal ocenenia Krištáľové krídlo a album roka. Začínal ako novinár a publicista. Neskôr s Martinom Karvašom založil skupinu Banket, s ktorou nahral štyri albumy. Od roku 1992 presedlal na sólovú kariéru a nahral ďalších dvadsať albumov, na ktorých spolupracoval s menami ako Jaro Filip, Petr Hapka, Michal Horáček, Milan Lasica, Ivan Tásler, Michal Pavlíček, Peter Uličný či Ondřej Gregor Brzobohatý. V roku 1996 vydal knihu fotografií Amerika a o štrnásť rokov neskôr Enter. Je synom herca Vladislava Müllera a herečky Elišky Müllerovej. Jeho bývalou manželkou je televízna hlásateľka a moderátorka Soňa Müllerová, s ktorou má syna Filipa a dcéru Emu Lujzu. So súčasnou partnerkou Vandou Wolfovou má syna Markusa.