Móda

Medzi scénou a siluetou: Dizajnér Pavol Dendis o kostýmoch v muzikáli Müller – Život na 2 ťahy

Kostýmy pro nový slovenský muzikál pojednávající o žijící legendě, zpěvákovi Richardu Müllerovi, vytvořil módní návhář Pavol Dendis. Prozradil nám, v čem byla tato práce specifická.
Autor: Sarah Weiss
Foto: Sarah Weiss
Na javisku Divadla Nová Scéna ožíva príbeh, ktorý sa vymyká klasickej biografii. Muzikál Müller – Život na 2 ťahy prináša intímnu sondu do sveta umelca, jeho vzletov aj pádov, pochybností aj návratov. Je to príbeh o hľadaní rovnováhy medzi svetlom reflektorov a osobným tieňom. Ako sa oblieka legenda? A kde sa stretáva móda s pamäťou a identitou? Aj o tom sme sa rozprávali s módnym návrhárom Pavlom Dendisom, ktorý pre inscenáciu vytvoril kostýmy balansujúce medzi estetikou, emóciou a charakterom. 
Pavol Dendis
Foto: Sarah Weiss

Pavol Dendis

Tento muzikál nie je klasická biografia. Ako sa táto skutočnosť premietla do kostýmov?

Rozprávame o žijúcej legende, a tak sme sa odrazili od toho, ako sa obliekali konkrétni ľudia. Zároveň sme však nechceli byť doslovní, nesnažili sme sa kostýmy exaktne replikovať, keďže ide o adaptáciu. Nechceli sme, aby diváci v predstavení hľadali presné konotácie. Je to moja prvá civilná hra; usiloval som sa v nej farebne vystavať líniu, ktorá nesie príbehovosť. Napríklad červená farba v oblečení rôznych postáv stemňuje náladu. 

Ako by ste opísali vizuálny jazyk muzikálu Müller – Život na 2 ťahy?

Dekadencia. To je pre mňa najvýstižnejšie slovo.

Pracujete viac s realitou – ikonickými odkazmi na Richarda Müllera, alebo so symbolikou?

Richard sa narodil v roku 1961. Dej muzikálu sa začína v 70. rokoch, keď mal približne desať rokov, a končí sa v súčasnosti. Pôsobil v pánskej kapele a jeho štýl bol vždy o čosi výraznejší než štýl ostatných. Hľadal som ikonické kúsky, ktoré Richard nosil, určite je v nich aj symbolickosť, ale hlavne sme sa sústredili na akúsi jeho ležérnosť. V hre sa pravidelne opakuje jeho charakteristický kožený kabát. 

Je pre vás táto hra skôr príbehom Richarda Müllera ako konkrétnej osoby, alebo univerzálnym príbehom o identite a premene človeka na ikonu rockovej scény?

V konečnom dôsledku je to príbeh o vzniku legendy. Keďže som trošku iná generácia, Richarda som vnímal skôr cez jeho hudbu ako cez odev. Počas príprav som si však uvedomil, ako do jeho štýlu zapadalo aj oblečenie jeho bývalej manželky Sone, ktorá ho možno tiež ovplyvnila. 

Aký bol prvotný impulz, ktorý spustil vznik kostýmovej koncepcie, a ako sa počas procesu menila?

Keď ma režisér Roman Polák oslovil, okamžite som si predstavil farebný muzikál s množstvom textilných odevných prvkov, s flitrami a kamienkami, predstavenie, v ktorom sa všetko leskne. Návrhy som poslal Romanovi, ale nebol spokojný, pokladal ich za príliš kostýmové. Vysvetlil mi, že kostým nemá niesť líniu konkrétnych situácii, a tak sme postupne prechádzali scénu po scéne, dával mi podnety, vysvetľoval dynamiku a náladu muzikálu. Napokon sme vytvorili minimalistickejšiu verziu mojej prvotnej predstavy. S Romanom spolupracujeme už druhý raz. O scenári sa rozprával s Richardom aj ďalšími ľuďmi, ktorých postavy stvárňujeme, preto mal o hre jasnú predstavu. Pre mňa bola výzva vytvoriť kostýmy, ktoré budú civilné a zároveň zaujímavé. Chcel som, aby odrážali dizajnérsky vklad a dynamiku.

Prispôsobuje sa kostým hercovi, alebo herec kostýmu?

Herci sú skutoční ľudia, ktorí citlivo vnímajú svoje telo a vedia, v čom sa cítia komfortne. To výrazne ovplyvňuje celý kostýmový proces. Napríklad postava Sone Müllerovej v hre najskôr vystupuje ako pätnásťročné dievča, ktoré postupne dozrieva. Hrá ju stále tá istá herečka, ktorá nemá pätnásť rokov a možno jej nie je príjemné obliecť si minisukňu alebo sa nechce odhaľovať. Pri tanečníkoch, ktorí majú rôznu výšku a rôzne postavy, sme v rámci choreografie museli zohľadňovať kostýmy a prispôsobiť ich pohybu na javisku.

Môže kostým priviesť herca k emóciám, ktoré by bez neho neprežíval?

Myslím, že áno. Kostým nie je len samotný odev, tvoria ho aj doplnky, vrstvy. V muzikáli je scéna u lekára, v ktorej herečka zviera v ruke kabelku, a takto, pohybom rúk, vyjadruje nervozitu a trápenie. Bolo pre mňa veľmi zaujímavé to pozorovať. V scénach, v ktorých Richard sníva, sú kostýmy čiernobiele, aby priblížili atmosféru sna.
Autor: Sarah Weiss
Foto: Sarah Weiss

Dá sa oblečením zachytiť spomienka alebo vnútorný stav postavy?

Určite je to jeden z spôsobov, ako v rámci deja zjemňovať alebo zdrsňovať príbeh.

Je niečo, čo ste si v tomto projekte dovolili viac než kedykoľvek predtým?

Keďže ako dizajnér pracujem s umeleckými dielňami, snažím sa minimalizovať produkciu – nekomplikovať ju detailmi a rôznymi látkami, pretože navyšujú cenu produktu. V tomto prípade som si mohol vybrať látku, akú som chcel, mohol som vložiť do kostýmov viac detailov, ktoré nosím v hlave a nie vždy sa pri mojej autorskej tvorbe dajú realizovať. Tu dostala zelenú už spomínaná dekadencia. 

V tomto príbehu je kľúčová autenticita. Ako ste ju preniesli do kostýmov? 

Celá kostýmová výprava stojí na troch zložkách – dizajnérska časť, fundus (archív divadla) a nákup. Máme kostým Richardovho otca Vlada Müllera, ktorý bol herec na Novej scéne – vybrali sme ho z už jestvujúcich odevov, ktoré sme našli v archíve, pretože keď chceme pracovať s autentickosťou, je veľmi náročné dostať na nové veci istú patinu. Takže vznikol taký mix všetkého možného. 

Ktorý materiál z toho mixu bol pre vás kľúčový?

Najradšej používam vlnu. Vo svojej tvorbe sa venujem tailoringu a používam veľa vlny. Mám pocit, že v hre je aj dosť striebornej farby vo forme flitrov. Najvýraznejší materiál na tanečníkoch je latex, ale aj veľa kože. Odevne je to široká škála. 

Na akom princípe stojí konštrukcia siluet v tejto inscenácii? 

Keď je v hre postava, ktorá kritizuje danú situáciu, má výrazné, „prísne“ ramená. Tak je to aj pri postave Emy Müller, Richardovej dcéry, ktorá na začiatku číta Danteho Božskú komédiu. Prichádza ako mladé dievča a vystupuje ako taký anjelik. Na košeli má viazanie symbolizujúce dieťa v perinke. Keď recituje časť Peklo a kritizuje celú situáciu, stojí na javisku vo fraku v obrovskými ramenami. Potom príde scéna, v ktorej sa odohráva dojímavý rozhovor dcéry s otcom. Vtedy si Ema frak vyzlečie a pod ním má len odhalené ramená – zhodí svoju siluetu a nastúpi úprimnosť. 
Autor: Sarah Weiss
Foto: Sarah Weiss

Ako prebieha dialóg medzi kostýmom, scénou a svetlom? Kde sa tieto prvky stretávajú?

Stretli sa až na skúškach. V prípravnej fáze som komunikoval najmä s choreografkou, riešili sme limitujúce pohyby, pri ktorých tanečníci potrebujú cítiť jeden druhého, šmýkajú sa po javisku a podobne. Svetelný dizajn vytvoril režisér Roman Polák. Videl som ho až na generálke a prekvapilo ma, ako svetelnosť dokáže pohltiť niektoré farby kostýmov. O scéne, ktorej súčasťou je videoprojekcia, som diskutoval s Jurajom Poliakom a Andrásom Cséfalvayom. 

Ktorý moment v procese tvorby bol pre vás najsilnejší?

Najdôležitejšie boli pre mňa prvotné stretnutia s režisérom, lebo mi pomohol pochopiť jednotlivé postavy. Som zvyknutý pracovať individuálne a divadelná spolupráca je pre mňa krásnou skúsenosťou, pretože je to kolektívny proces, v ktorom má každý hlas svoje miesto. Možnosť počúvať a prijímať podnety od ostatných je veľmi obohacujúca. 

Aký vedomý risk ste v tomto projekte podstúpili a kam vás posunul?

Riskujem, že tieto postavy uvidia ľudia, ktorí sú ich predobrazom, a nie každý bude spokojný (smiech). Módu robím už niekoľko rokov a možno som sa pritom trošku vzdialil od svojej niekdajšej hravosti. Tu som sa k nej vrátil. Prepojil som ready-to-wear, sekáčové a vintage oblečenie, archív aj dizajnérske kúsky. Autorský dizajn som spojil s tým, čo už funguje a vytvoril som funkčný celok. 

Takže vintage alebo nová móda?

Vintage.

Chaos alebo kontrola?

Kontrola. 

Čierne alebo farebné?

Čierne.

Najväčšia výzva?

Kostýmová linka Richarda Müllera.

Čo urobíte ako prvé po premiére?

Dúfam, že sa vyspím a pogratulujem všetkým, ktorí na tomto projekte so mnou spolupracovali. 
Muzikál Müller – Život na 2 ťahy uvedie Divadlo Nová scéna v Bratislave v premiére v piatok 27. marca 2026. Na javisku sa stretne hudba, móda a obraz v predstavení, ktoré neponúka jednoznačné odpovede a nekončí poslednou scénou – doznieva v emóciách, ktoré si divák odnesie so sebou.