Vogue Support Local
Řasy si udělám sama! S fotografkou Lenou Knappovou o její nové výstavě
Barbora Voříšková16. 4. 2026
Slovenská fotografka Lena Knappová vystavuje v Atriu Pražákova paláce v Brně své fotografie ze zákulisí módních přehlídek. Při té příležitosti jsme s ní mluvili o schopnosti vydat se do cizích rukou, říci si o pomoc a přijmout ji, o důvěře a nedůvěře i o tom, jak vás sebestylizace do výjimečnosti spolehlivě připraví o kontakt s lidmi.
Foto: Maxim Stano
Lena Knappová má na sobě outfit by Zalando
Výstava I’ll do my own lashes je umístěná v Atriu Pražákova paláce. Jak jste přemýšlela nad její koncepcí? Chtěla jste, aby divák cítil ten stejný „řízený chaos“, který lidi zažívají v backstagi?
Mysleli sme na to a mali sme obrovské šťastie, že sa nám podarilo stiahnuť Marka Cpina, ktorý sa zapojil a urobil pre nás drapérie, a na výstave tak nie sú iba steny, na ktorých sú zavesené fotky. Za mňa jeho inštalácia funguje tak, že prítomných ľudí skôr spomaľuje. To znamená, že vás núti sa zastaviť a na fotky sa naozaj pozrieť a mať od nich odstup dva tri kroky. Takže myslím si, že to bolo z môjho pohľadu skôr technické. Výstava má podľa mňa trochu efekt toho backstagu, lebo je to celá viac dark, steny sú tmavé (svetlé prostredie skleníka sme museli zatmaviť, aby lepšie fungovalo s čiernobielou fotkou), aj tá drapéria je tmavá. A minulý rok, keď sme robili výstavu v Chemistry Gallery, sme mali štendre, ktoré navigovali ľudí.
Čiže vlastne asi tam vždy nejak vedome aj nevedome backstage otisknutý je, ale nie je to moja snaha ho evokovať. Skôr mi ide o ten moment spomalenia a to, aby naozaj sa tam človek vedel zastaviť. Moje fotky sú pomerne ľudské a emočné a zároveň dosť silné na to, aby som ešte nejakým spôsobom zaťažovala priestor samotný. Viete, čo myslím? Taký pingpong medzi ľahkosťou a ťažkou emóciou.
Zaujalo mě, že výstava naopak vybízí ke zpomalení, což zní jako velký kontrast k tomu, jak backstage módní přehlídky vypadá. Představuju si ho jako jeden velký mumraj.
Hej, určite. Ale ja som sa po tých rokoch v tomto chaotickom prostredí dokázala nejako vyzenovať. Na jednu stranu vnímam všetku tú paniku okolo seba, ale vo vnútri mám pokoj. Vlastne som tam veľa v chille.
Takže do sebe ten chaos nenecháte vstoupit.
Záleží tiež, pre koho fotíte. Keď fotím sama pre seba, je mi to fuk, ale keď mám zákazku, kde musím doručiť veľa vecí, tiež som v strese.
Dokáže tenhle váš klid pomoct i lidem, které fotíte? Jak se na ně napojujete a získáváte jejich důvěru ve chvíli, kdy mají úplně narušený osobní prostor?
Toto je veľmi silná téma. Ja som rada, že sa na to pýtate, a baví ma aj to, že si to ľudia začínajú uvedomovať. Neviem, či je to preto, že musíme byť viac pozorní. Čím som starší, tým viac vnímam, že v súvislosti s woke culture a cancel culture a všetkým, čo je okolo toho omotané, sme všetci nútení byť vnímavejší a citlivejší k svojmu okoliu. Okrem toho, že som ukecaná a na modelky a modely sa ako mladá žena napojím ľahšie ako 60-ročný fotograf, mám takú zásadu, že sa ľudí veľmi pýtam. Keď sa ocitnem v cudzom prostredí, sama mám rada, keď sa ma niekto spýta, ako sa mám. Je fajn, keď vas niekto „vidí“, obzvlášť v prostredí, ktoré môže byť toxické, náročné a tragické. Rešpekt a konsent je pre mňa úplný základ.
Proměnila se povaha prostředí modelingu za tu dobu, co v něm jako fotografka pracujete?
Foto: Lena Knappová
Keď ste mladšia ako modelky, je veľmi náročné v tom prostredí fungovať. Nielen preto, že tá práca je sama o sebe ťažká, ale aj preto, že je tam pomerne veľa nástrah. Nedávno som o tom hovorila aj v rozhovore pre The Muse. Spomínala som, že je zvláštne, ako ľudia vnímajú modelingové prostredie ako progresívne a otvorené, kde si dievčatá môžu viac dovoliť. Do istej miery to tak je, ale stále tam existuje určitý rešpekt, alebo skôr strach. Keď máte šestnásť a niekto vás začne ovplyvňovať alebo sľubovať nereálne veci, môžete sa veľmi ľahko dostať do nebezpečnej situácie.
Zároveň sa to prostredie za posledné roky výrazne zmenilo. Modelky majú Instagramy, TikToky, mnohé z nich natáčajú videá z backstage, robia tanečné videá. Nehovorím, že je to horšie, skôr mám pocit, že celé to prostredie je dnes natoľko premenené, že mu niekedy prestávam rozumieť. Ľudia sú možno navonok tolerantnejší, ale často preto, že sa to od nich očakáva. Nemyslím si, že je to vždy prirodzené. Skôr mám pocit, že ide o určitú pózu, že „takto by som mala pôsobiť“, v niečom je to trochu neautentické. Ale napríklad Alex Consani je taká výnimka, ktorá na sieťach pôsobí. Je veľmi svá a zároveň jej TikTok a Instagram v kariére pozitívne pomohol.
Mluvíte o tom, jak náročné je v tom prostředí fungovat. Jak pro vás vypadá třeba takový fashion week?
Je to náročné. Pre mňa je to dnes už viac fyzicky než mentálne náročné. Keď som začínala, bežne som robila šesť až sedem show denne počas fashion weeku, čo je pri dvanástich dňoch naozaj extrémna záťaž. Mala som však 22, 23, 24 rokov a to sa ešte dalo zvládať. Keď ste mladšia, veľa vecí nevnímate. Ani ten tlak, mentálny či fyzický. Bola som neustále v pohybe, naháňala som sa a išla som naplno. S vekom sa to však mení a celé je to náročnejšie.
Dnes fungujem inak. Vyberám si, s kým chcem pracovať, ktoré show robím a koľko energie do čoho vložím. Viac si vážim samu seba, viac sa o seba starám a už na mňa to prostredie nepôsobí tak intenzívne. Mám pocit, že som už veľa vecí videla a nepotrebujem sa za nimi hnať. Zároveň ma svet fashionu bavil viac tak šesť–sedem rokov dozadu. Bol pre mňa záhadnejší, menej dostupný. Dnes je všetko všade a niečo z toho čara sa vytratilo. Aj preto mám teraz menej show. Kým kedysi som robila šesť denne, dnes ich mám možno šesť za celý fashion week. Sústredím sa skôr na klientov a na to, kde a ako zarobiť, než na veci, ktoré mi prinesú len krátkodobý instagramový hype.
Môj deň má dnes jasný režim. Ráno vstanem, dostanem kalendár s adresami a presne viem, kam idem a čo robím. Popri show mám aj ďalšie projekty, robím napríklad takeovery alebo fotím pre značky, spolupracujem aj s Hong Kong Fashion Farm. Tých aktivít je viac a snažím sa ich vyvažovať. Dôležité je pre mňa aj to, aby som mala čas na ľudí. Je to pre mňa novinka, pretože som to predtým nerobila. Pred rokom som sa presťahovala do Prahy a keď chodím do Paríža za prácou, snažím sa to trochu spomaliť aj sama pre seba. Nepijem takmer vôbec alkohol, večer prídem domov, upravím fotky a idem spať. Každý deň fungujem veľmi disciplinovane.
Výstava se jmenuje I’ll do my own lashes. Ta věta na mě působí jako malý, přitom zásadní akt odporu či emancipace ve světě, kde je člověk zcela odhalený a nemá nad sebou 100% kontrolu. Co symbolizuje pro vás a kdy jste ji zaslechla poprvé?
Foto: Lena Knappová
Sú tam dve roviny a mám pocit, že ich aj vy nejako vnímate. Na tej vašej poznámke sa mi páči, koľko rôznych významov v nej ľudia dokážu vidieť. Aj ja sa veľa učím z toho, ako to ostatní interpretujú. Niekedy ma prekvapí, koľko „života“ môže mať jedna veta. Tú konkrétnu vetu som počula v backstage Toma Forda asi pred rokom a pol, keď robil Haider Ackermann. Už predtým som ju síce počula viackrát, ale nikdy vo mne tak nezarezonovala. V ten deň sme robili veľmi špecifický make-up – riasy boli úplne separované, technicky náročné. A zrazu som tú vetu počula dvakrát za sebou, tak som si ju zapísala. Mala som už aj trochu šampanského, zavolala som Róbertovi, môjmu kurátorovi, a povedala som mu, že takto by sa mala volať nejaká výstava alebo projekt.
Pre mňa sa tá výstava dotýka najmä témy dôvery a nedôvery voči ľuďom. Som prirodzene nedôverčivá a učím sa to meniť. Veľa ľudí ma v živote sklamalo, ale myslím si, že to je skúsenosť, ktorou si prejde každý a musí si tú dôveru znovu budovať. V práci sa to prejavuje tak, že veľa vecí robím sama. Nepoužívam asistentov, mám tendenciu všetko kontrolovať a nechcem sa deliť o proces. Do istej miery „gatekeepujem“ aj veci zo svojho života, napríklad hudbu. Je to jednoducho moja povaha.
Paradoxne ma však práve táto výstava učí opak. Ukazuje mi, že pomoc potrebujem. Že aj keď si chcem všetko robiť sama, potrebujem kurátora, PR, produkciu, ľudí okolo seba. Prijať tú pomoc je pre mňa ťažké, ale učím sa to. A teší ma, že o tom dokážem hovoriť aj sama pred sebou, pretože som veľmi tvrdohlavá.
A potom je tu ešte druhá rovina – dôvera v úplne praktickom, fyzickom zmysle. Napríklad pri práci s modelkami, keď sa pracuje blízko očí alebo tváre, je tam vždy moment, kedy musíte niekomu dôverovať… Keď si pricviknete riasy, strašne to bolí. A práve ten moment mi pripomína chaos backstageu, ktorý je v niečom veľmi podobný bežnému životu. Ste pod tlakom, musíte sa rýchlo rozhodovať a v určitom bode sa rozhodnete, či niekomu dôverujete, alebo nie. Ak necháte niekoho iného, aby vám tie riasy upravil, vždy tam je riziko, že vám ublíži. A zároveň je tam aj opačný moment, že si človek radšej ublíži sám, než by mal dovoliť niekomu inému, aby mu ublížil. Je v tom veľa vrstiev a práve to ma na tej vete fascinuje. Stále v nej objavujem nové významy. Aj fotografie na výstave pracujú s týmito dvoma rovinami. Na jednej strane sú modelky, ktoré si robia veci samy – lepia si riasy, obliekajú sa, kontrolujú proces, pretože je to pre ne komfortnejšie. Na druhej strane sú tie, ktoré sa odovzdávajú do rúk iných.
Vrcholom výstavy je moment s Alex Consani, kde je okolo nej množstvo rúk, je to pár minút pred show a ona úplne odovzdáva kontrolu niekomu inému. Medzi týmito dvoma polohami vzniká napätie, taký ping-pong emócií. Oblečenie tu pritom nie je podstatné. Je to skôr o ľudskosti, o tele, o koži, o svaloch. O tej okamžitej, fyzickej reakcii – ako keď si pricviknete riasy a naskočí vám husia koža. Je to veľmi intenzívne a bezprostredné.
Ve své tvorbě zachycujete hodně intimní momenty a okamžiky zranitelnosti, výstava tematizuje i narušení osobního prostoru. Jak se vám osobně ve fotografii hledá hranice mezi pozorováním a narušováním? Nebo fotka tuhle hranici nevyhnutelně rozrušuje?
Foto: Lena Knappová
Možno sa tá hranica trochu stiera. Pre mňa je však dôležité, že sama seba vnímam ako človeka, ktorý k druhým pristupuje s rešpektom. Na tých situáciách nijako neprofitujem, som skôr pozorovateľka a používam ich ako spôsob komunikácie. Aj preto mám pocit, že sa tam ten consent vytvára prirodzene. V backstage je človek do určitej miery pripravený na to, že bude videný a fotografovaný – je to súčasť práce. Zároveň s ľuďmi veľa komunikujem, a to podľa mňa robí zásadný rozdiel. Aj preto vnímam svoju tvorbu inak než klasickú fashion fotografiu. Tá je často viac povrchová a orientovaná na profit, či už ide o prezentáciu značky, oblečenia alebo známej osobnosti. Pre mňa je fotografia skôr komunikačný nástroj.
Riešili sme napríklad aj to, či na výstave vôbec potrebujeme popisky. Do určitej miery je vlastne jedno, o akú show ide. Dôležitejší je samotný obraz a to, čo vyvoláva. Jedna z častí výstavy sa venuje aj preberaniu identity. Keď sa človek prezlieka, preberá identitu dizajnéra – a to ma veľmi zaujíma. V tejto sérii napríklad vôbec nevidno tváre. Telo tam funguje skôr ako nástroj, je anonymné, nie je erotizované. Práve tu je pre mňa rešpekt kľúčový. Keď sa niekto prezlieka, vstupujete do veľmi citlivého priestoru. Ak tam idete, musíte to robiť s rešpektom – a ten je na výslednej fotografii vždy cítiť. Fotografia tela, aj keď je čiastočne odhalené, je krásna len vtedy, keď z nej vyžaruje rešpekt. Inak pôsobí vulgárne a nefunguje.
Musí být neuvěřitelně zajímavé sledovat všechny ty proměny lidí, které se vám odehrávají před očima. Čeho si během toho všímáte, co je pro vás nejdůležitější zachytit?
Mám rada bizarné situácie – nemyslím tým niečo prvoplánové, ako keď sa niekto potkne a spadne, ale skôr momenty, ktoré sa nabalia okolo nejakej myšlienky alebo vety. Presne tak, ako to bolo s tou vetou, ktorú som počula v backstage. Vtedy som si povedala: dobre, poďme sledovať, čo sa stane – či si tie riasy urobí sama, alebo ich nechá na niekoho iného.
Veľmi ma fascinuje aj ten krátky čas tesne pred show, dve-tri minúty pred začiatkom. Vtedy sa deje strašne veľa, všetci sú v strese, panikária, všetko je v pohybe. A ja tam len stojím a pozerám. Z nejakého dôvodu vo mne ten moment vyvoláva adrenalín, ktorý som kedysi sama vyhľadávala. Dnes mám pocit, že ten adrenalín je prenesený na tých ľudí okolo a ja som skôr pozorovateľka.
Najradšej mám moment, keď sú modelky a modeli už nalíčení a učesaní, ale stále majú na sebe svoje oblečenie. To je pre mňa úplne najzaujímavejšie – ten medzistav, keď sa už formuje identita postavy, ale ešte nie je úplne dokončená. Vidíte napríklad niekoho v teplákoch, ale s dramatickým make-upom, čiernymi očami, šošovkami, možno už aj v topánkach zo show. Je to zvláštna, takmer absurdná kombinácia, ale práve to ma na tom baví najviac.
V týchto momentoch sa dá o ľuďoch veľa pochopiť. Sledujete ich, ako postupne preberajú identitu, ako sa menia. Už hrá hudba, prebieha rehearsal, ale oni sú stále ešte trochu „sami sebou“. A potom príde ten moment, keď sa rozhodne, či dokážu pochopiť a odovzdať to, čo chce dizajnér povedať. Aj preto mám rada prehliadky ako Maison Margiela za Johna Galliana alebo tvorbu Comme des Garçons či Yohjiho Yamamota. Tam je obrovský dôraz na make-up, vlasy a celkový výraz. Je to veľmi špecifické a modelky sa menia na herečky, performerk y, na postavy, ktoré nesú určitý význam.
Divák to často nevidí, pretože málokto číta show notes. Keby ich ľudia čítali, možno by viac chápali ten performatívny, takmer herecký rozmer. Ale práve ten moment „halfway done“, keď je všetko ešte v procese, ma baví najviac.
Nutí vás tyhle proměny přemýšlet i nad vlastní identitou?
Foto: Lena Knappová
Určite hej. Myslím si, že to tak funguje v každom prostredí. Keby som bola napríklad vojnová fotografka, ten proces by bol podobný, len by sa odohrával inde. Prostredie vás vždy formuje, či chcete alebo nie. Pamätám si, že keď som mala 25 alebo 26, prešla som si fázou, keď som si zrazu uvedomila, že pracujem vo fashion svete, a začalo mi to byť nepríjemné. Tá povrchnosť a zvláštna estetika mi vtedy liezla na nervy, až som mala pocit, že to celé nenávidím. Dnes ma to už prešlo. Skôr je mi nepríjemné, keď vidím ľudí, ktorí sa v tom ešte stále strácajú.
Často sú to tí, ktorí do tohto sveta len vstúpili alebo v ňom ešte nie sú dostatočne dlho. Nemajú skúsenosť, ktorá by ich uzemnila. Neuvedomujú si napríklad, akí sú nahraditeľní. Aj sociálne siete, ako Instagram a TikTok, tento pocit trochu skresľujú. Ja som sa postupne začala viac otvárať – voči sebe aj voči ostatným. Zistila som, že čím som milšia, otvorenejšia a zvedavejšia na ľudí, tým lepšie sa mi s nimi pracuje a aj im so mnou. To je pre mňa dnes jedna z najdôležitejších vecí.
Už nemám potrebu držať si nejakú pózu alebo „attitude“. Nemám na to energiu ani nervy. Keď takých ľudí dnes vidím, skôr ma to pobaví, než by som to brala vážne. Myslím si, že ľudia majú radi pocit výnimočnosti – radi si na tom budujú ego. Je príjemné cítiť sa špeciálne, až kým si neuvedomíte, že v skutočnosti zapadáte do davu a pôsobítě rovnako ako všetci ostatní.
Proměnil se v souvislosti s tím nějak váš vztah k módě a módnímu průmyslu?
To, čo nosím, sa v zásade nezmenilo. Ani môj prístup k obliekaniu nie. Samozrejme, vnímam určité estetické vplyvy, napríklad YSL, ale skôr na úrovni estetiky než túžby po značke samotnej. Je prirodzené, že na človeka pôsobia externé vplyvy, no moje vnímanie módy zostalo rovnaké. Dokonca by som povedala, že niektoré veci som predvídala. Zaujíma ma teoretická rovina módy rovnako ako tá praktická. Čo sa však zmenilo, je môj pohľad na spotrebnosť a smer, ktorým sa módny priemysel uberá. Vplyv veľkých finančných skupín a fast fashion vnímam dnes oveľa kritickejšie. Realita je v tomto smere horšia, než som si kedysi myslela.
Keď ste v tom prostredí, nevyhnete sa konfrontácii s realitou a niektoré veci vás prekvapia. Pre mňa to bola napríklad kvalita. Pamätám si, keď som sa prvýkrát dostala k luxusným značkám, bola som v šoku, aké nedokonalosti som na tých veciach videla. V momente, keď má niečo reprezentovať vrchol luxusu a pritom sa to rozpadá, začnete pochybovať o celom systéme. Zároveň som však pankáč a stále ovplyvnená punkovou estetikou a hudobným prostredím, v ktorom sa pohybujem. Moje preferencie sa zásadne nezmenili. Možno som dnes o niečo viac „classy“ a menej punk než kedysi, ale to je skôr prirodzený vývoj.
Říkáte, že jste pankáč, a přijde mi, že je to vlastně znát i z vašich fotek, které v sobě mají určitý edge a grain.
Foto: Lena Knappová
Keď sa ma ľudia pýtajú, čo ma inšpiruje vo fotografii, vždy hovorím, že hudba. Vyrastala som na kapelách ako Sex Pistols alebo Iggy Pop, počúvala som aj Bikini Kill. Vizuály, ktoré s touto scénou súviseli, vo mne zanechali silnú stopu. Moje fotografie nie sú týmto estetikám priamo podobné, ale je z nich cítiť, odkiaľ prichádzam. Je to skôr jemný vplyv než doslovná citácia. Vnímam to ako určitú poctu, nie anarchii alebo provokácii, ale obdobiu a hodnotám, ktoré ma formovali.
Od dvanástich rokov počúvam v podstate tú istú hudbu a mám podobné estetické preferencie. To sa prirodzene premieta aj do mojej práce. Keď sa na to pozriem spätne, dáva mi úplný zmysel, že moje fotografie vyzerajú práve takto. Myslím si, že človek podvedome robí veľa vecí, ktoré si ani hneď neuvedomuje. Ja som nad tým takto nikdy neuvažovala, skôr som to začala riešiť až posledný rok, keď sa o tom bavím s ľuďmi alebo keď mi hovoria, ako to vnímajú. A vtedy si hovorím, že to je vlastne super, pretože som to nerobila vedome. Skôr to vychádza prirodzene – z toho, čo ma formovalo. A presne tie preferencie sa možno časom jemne menia, ale v jadre zostávajú rovnaké.
Proč jste se rozhodla věnovat fotografování právě v backstagích módních přehlídek?
Dostala som vtedy ponuku robiť asistentku fotografovi Stevovi Woodovi, ktorý fotil napríklad Andyho Warhola alebo sériu so slnečnicami. Ja som to ale vtedy vôbec nevedela. Začala som s ním pracovať bez toho, aby som poznala jeho prácu do hĺbky. Bola som v Paríži, kde som už nejaký čas žila, a zavolala mi kamarátka, či to nechcem vyskúšať. V tom čase som robila au-pairku a umývala riady, tak som dala výpoveď a jednoducho som do toho skočila. Mala som pocit, že to môže zmeniť môj život.
Bola som dosť naivná, ale zároveň som už vtedy fotila, hlavne street fotografiu. Paríž ma fascinoval a zároveň som nemala veľa peňazí, takže som väčšinu času trávila vonku. Buď som fotila, alebo doma maľovala. Bola to veľmi slobodná fáza môjho života. Myslím si, že čím viac človek zarába, tým menej takejto vnútornej slobody často má – nie v zmysle možností, ale v spôsobe, akým premýšľa a žije. Nakoniec som mu zavolala späť a povedala som, že do toho idem. Dala som výpoveď a začala som pracovať v backstage.
Prvé dve prehliadky som bola úplne ohromená, prišlo mi to extrémne zaujímavé. V móde som vtedy videla potenciál, ktorý ma fascinoval. Fashion bola vždy istým spôsobom „hype“, ale vtedy to bolo iné než dnes – dnes tam chce byť každý, ale nie vždy je jasné prečo. Ja som to vtedy nevnímala ako kariérnu príležitosť ani ako niečo, čo mi prinesie profit. Skôr ma to jednoducho zaujímalo bez toho, aby som presne vedela prečo.
Vzpomenete si na nějaký silný zážitek spojený s některými z fotografií, které na vaší výstavě uvidíme?
Foto: Lena Knappová
Jedna z fotografií je z show Yohjiho Yamamota – modelka si tam drží sieťku a kaderník jej fúka vlasy. Druhá zachytáva dievča, ktoré si priamo na šatách ešte niečo došíva. Pre mňa je to úplný bizár, ale zároveň veľmi silný moment. Okrem toho, že tieto zábery fungujú vizuálne, majú pre mňa aj veľkú vnútornú silu. Minulý rok, keď sme robili výstavu v Chemistry, ma môj kurátor Róbert nabádal, aby som viac pracovala s príbehmi, pretože ľudia to majú radi. Lenže tieto fotografie pre mňa nie sú typom obrazov, ku ktorým sa viažu konkrétne príbehy. Je to skôr čistý backstage, moment, ktorý len pozoruješ. Práve preto pre mňa nefungujú cez naratív, ale cez samotnú situáciu. Nemám k nim šialené príbehy, skôr ide o silu toho, čo je na nich vidieť.
Tieto dve fotografie však považujem za veľmi silné a vizuálne výrazné. Majú približne meter a pol na výšku, takže pôsobia naozaj monumentálne a človek z nich má pocit, že ho doslova pohltia. A tú ihlu na tej druhej fotke úplne milujem. Je to pre mňa úplné šialenstvo. Keď som to videla, uvedomila som si, že tam vlastne niekto prešíva šaty, ktoré má mať modelka na sebe. So funny.
Co byste chtěla, aby publikum na výstavě vnímalo nebo si z ní odneslo?
Sú tam pre mňa dve paralely. Prvá je samotná veta v mene výstavy – to, že sa človek nad ňou zamyslí a začne si ju interpretovať po svojom. Z toho, ako na ňu ľudia reagujú, je pre mňa fascinujúce sledovať, ako ju každý inak cíti, vníma a ako sa v nej niekedy aj sám nájde.
Druhá rovina sa týka priamo výstavy. Bola by som rada, keby ľudia spomalili a naozaj sa pozreli okolo seba. Mám pocit, že v nadväznosti na tú vetu ide aj o dôveru. Že ja im dávam dôveru vstúpiť do toho priestoru a oni mi ju vracajú tým, že sa naozaj snažia pochopiť, čo vidia. Je to pre mňa taký pingpong dôvery a nedôvery. A práve to spomalenie a sústredené pozeranie je pre mňa kľúčové. Zaujíma ma potom aj spätná väzba od ľudí – ako to na nich pôsobí a čo si z toho odnesú.
Výstava Leny Knappové v Pražákově domě v Brně je ke zhlédnutí od 17. 4. do 13. 9. 2026.
Vogue
Doporučuje
Celebrity
Bílá košile třikrát jinak. Takhle ji nosí hollywoodské hvězdy v New Yorku
Natálie Debnárová15. 4. 2026
Celebrity
Ďábel nosí Pradu 2. Jak vypadá móda z premiér a červeného koberce
Christian Allaire14. 4. 2026
Móda