Nina Kohout: Hudbou maľuje temnotu a nežnosť

Na brightonskej promenáde je živo. Od stolov sa nesie štrnganie príborov, smiech a hlasy dovolenkárov sa miešajú s vôňou mora. Už z diaľky ju vidím opierať sa o zábradlie: dioptrie s tmavozeleným rámom, cez plece taška, prsty ešte ťukajú do mobilu. Keď ma zbadá, obom sa nám rozžiaria tváre. Objímeme sa. A hneď sa pýta: „Tak čo, kde si už bola? Čo si už stihla vidieť?“ Od prvej minúty je usmiata a vnímavá. Jej superschopnosť? Okamžite sa naladiť na druhého.

Kráčame spolu promenádou, v ruke ľadová matcha, a s nadšením sa rozprávame o tom, čo sme zažili od nášho posledného rozhovoru. V júni bola Nina ešte veľmi nervózna – čakalo ju dovtedy najväčšie vystúpenie: hlavný stage Pohody, len pár kilometrov od jej rodného Trenčína. Rozprávala o skúškach, o pocite zodpovednosti, o tom, že najľahšie by bolo povedať „necítim sa na to“.

Povzbudila som ju, aby nezabúdala byť sama sebou. „Je jedno, či hráš na hlavnom stagei alebo niekde v krčme.“ Rozosmiala sa. Priznala som sa, že aj ja mám obavy, či ju svojím textom dokážem vystihnúť. Jej oči zjemneli, keď ma uisťovala: „To najviac, čo mi môžeš dať, je, že sa so mnou rozprávaš ako s človekom a nie ako so známou speváčkou. Vôbec sa tým netráp.“ V tej chvíli sme sa navzájom podržali – ja ju na pódiu, ona mňa pri písaní.

Teraz, tri týždne po festivale, už jej kariéra nabrala nový smer. Predtým ju poznali najmä ľudia z hudobnej scény, dnes ju oslovia aj okoloidúci pri prechádzke mestom. Na Instagrame jej pribúdajú potlesky, rozhovory, stovky nových sledovateľov. Mohla by sa niesť na vlne eufórie, a predsa jej v tvári badať únavu: „Som taká otupená, akoby som to ešte nestihla spracovať.“ Na chvíľu sa stratí v myšlienkach, potom náhle dodá: „Ale som veľmi hrdá na to, ako som to zvládla. Ešte aj deň po Pohode som si hovorila: dobre som to dala. Dala som do toho všetko.“

Brighton pulzuje životom – za nami biele hotely, pred nami šíre more, na chodníku pózujú v habitoch čerství absolventi. Aj Nina tu mala pred pár dňami promócie – úspešne ukončila štúdium hudobnej technológie. „Vieš, nejde až tak o samotný Brighton,“ povie, „ale o Ninu v ňom. O to, čo pre mňa toto mesto znamená. Je to miesto, kde som našla lásku a kde sme si s Mimi vybudovali domov.“ 

Svoju polovičku spoznala ešte v Londýne, no Brighton si zamilovali už pri prvej návšteve. „Nechcela som žiť v Londýne,“ hovorí. Veľkomesto býva drahé, smutné a osamelé – presne tak sa cítila počas štúdia na BRIT School, kam kedysi chodili aj Amy Winehouse či Adele. Mala len sedemnásť, prvýkrát žila sama, prišiel covid, prvé lásky, samota a chaos. Všetko sa pretavilo do jej EP Pandemonium. „Spätne v ňom vidím menšie sebavedomie a hľadanie odpovedí, ktoré som si vtedy nevedela dať,“ spomína.

Debutový album Gentle Autopsy je už o inej Nine: aj vďaka zázemiu v Brightone sebavedomejšej a úprimnejšej. Výsledkom je zvuk, ktorý je pohlcujúci ako sen – od temného nádychu slovenského folklóru a prvky klasiky až po modernú elektroniku. „Cítila som sa bezpečne, a tak som si dovolila byť stopercentne otvorená.“ Dnes má pevné korene aj v Trenčíne, aj v Brightone. „Kedysi bol návrat na Slovensko ako únik z chladu do tepla. No teraz sa množstvo lásky, ktoré pociťujem v oboch mestách, nemení.“ 

Nina vyrastala v prostredí, kde sa láska odovzdávala otvorene a bez hanby. „Naučila som sa, že prejaviť cit nie je slabosť, ale obrovská sila,“ s vďakou hovorí o rodičoch. Sama našla človeka, ktorý ju prijíma presne takú, aká je. „Od základov mi to zmenilo život. Nikdy som sa nevidela na Grammy. Mojím najväčším snom bolo nájsť niekoho, kto ma bude milovať tak veľmi ako ja jeho. A to sa mi splnilo.“

Láska je pre Ninu motorom tvorby. Aj preto mi bez váhania povie, že pieseň Pebble Dance je jej na albume najbližšia. Zakonzervovala v nej príbeh lásky aj každodenných obyčajností. „Ale tancovať po kamienkoch môže aj bolieť,“ nadhodím. „Vidíš, takto som nad tým nepremýšľala. Ale áno, aj to je pravda.“

Bolesti sa Nina nebojí – práve naopak. „Každý človek má v sebe trochu temnoty a práve z nej prichádza pochopenie úplne inej hĺbky. Temnota ma baví, pretože z nej dokážem ťažiť.“ Ako dôkaz spomína pieseň Little Butterfly. Hovorí o tom, aké to je, keď niekto nerozumie slovu nie. „Keď ju hrám, niekedy sa zamyslím nad tou mladšou Ninou, ktorá ju písala, a je mi jej ľúto,“ priznáva.

Inšpiruje ju aj nežnosť materinského citu. V skladbe The Song of Unborn Mother spieva o tom, že každý človek môže byť matkou. „Dokonca aj muži,“ dodá. Materstvo pre ňu znamená schopnosť odovzdávať lásku a energiu. Počas písania skladby premýšľala, či sa chce stať matkou. „Pochopila som, že aj keď nie, množstvo nehy vo mne sa vôbec nemení.“

Keď sa Niny opýtam, prečo v hudbe spája nežnosť s temnotou, odpovie, že to nerobí úmyselne. Je to priamy odraz jej bytia. „Ľudia ma môžu cez hudbu veľmi dobre spoznať. Nie sú to len príbehy, všetko je prudko zakorenené v tom, kto som. Ukazujem aj zákutia, ktoré sú škaredé, citlivé, boľavé... Na každom koncerte ukazujem deväťdesiat percent seba – a to je veľa.“

Na pódiu volí jednoduchosť – čierne oblečenie a hlavne pohodlie. Jej odevom je totiž hudba samotná. Prehovára ňou k ľuďom, aby cez ňu dokázali nazrieť sami do seba. „Nech si dovolia poplakať si, nahnevať sa, smiať sa,“ hovorí. „V živote často potláčame emócie, lebo sa to nenosí.“ 

V dvadsiatich dvoch rokoch Nina našla to, čo mnohí hľadajú celé desaťročia – domov, lásku aj zmysel života. Zároveň sa jej otvárajú nové cesty mimo koncertných pódií: prvá filmová spolupráca na seriáli Bora so skladateľom Michalom Novinskim prehĺbila jej chápanie hudobných farieb a otvorila dvere k ďalším spoluprácam.

Na konci prechádzky sa zastavíme a mlčky sledujeme more. „Dnes je akési pokojné,“ povie Nina. „Inokedy sú strašne veľké vlny.“ Hudba Niny Kohout je rovnaká – raz búrlivá, inokedy tichá, no vždy nekonečne hlboká. A keď sa jej postava stráca v dave na promenáde, zostáva len jemný šum.