Společnost

Musím si dávať pozor, o čom snívam, lebo sa mi to zatiaľ plní

Slovenská modelka Barbora Brušková, kterou můžete znát ze stránek a titulní strany Vogue Czechoslovakia, přehlídek Giorgio Armani, Maison Margiela, Schiaparelli, Hermès a dalších, píše básničky. A teď také deník ze svého australského dobrodružství. Exkluzivně pro Vogue.cz. 
Foto: Barbora Brušková
Ahoj, Vogue, 
hlásim sa z Austrálie. Pre niekoho možno koniec sveta, pre mňa naopak nový začiatok. Takisto ako táto príležitosť písať pre Vogue. Ďalšie dva splnené sny – musím si dávať pozor, o čom snívam, lebo sa mi to zatiaľ plní.
Možno tiež poznáte ten pocit. Po niečom veľmi túžite, a keď to konečne nastane, až vás to vydesí. Presne to som pocítila, keď som po takmer dvoch dňoch letov a prestupov pristála vo vysnívanom Sydney. Prvýkrát v živote na tomto kontinente, na opačnej strane zemegule, úplne sama. Nie tak úplne, ale vlastne totálne. V hlave sa mi neustále prehrávajú rôzne scenáre. Smútok a zároveň radosť. No hlavne skutočnosť, že som opäť dokázala vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Myslela som si, že do Austrálie prídem a nájdem to, čo v živote hľadám. Prišla som a zistila, že vlastne vôbec nič nepotrebujem nachádzať. Stačí mi len byť prítomná v okamihu, tu a teraz. Super klišé, ale aj super pravda.
Aký je teda môj život v Austrálii? Pavúka som tu ešte nevidela, a to spávam s otvoreným oknom. Hmm, odvážne?! Áno, a práve odvahu mi tento svet pomáha získavať. Je to tu taká malá veľká bublina. Všetko, čo by ste hľadali v rôznych mestách sveta, tu nájdete na jednom mieste. Je tu dážď, ale po ňom vždy slnko, mrakodrapy siahajúce do neba, ale aj nízke domy pripomínajúce anglický vidiek. Iná fauna, flóra, šum slanej vody, ticho, ale aj ruch veľkomesta. A hlavne oceán!
Za jeden deň tu stretnem bosého surfera utekajúceho chytiť vlnu, vyobliekanú paničku vystupujúcu z luxusného auta, backpackerov, ktorí nevedia, kde večer prespia, pánov v oblekoch s hranatými kufríkmi, veľa mladých rodín a kočíkov s deťmi. Lokálne ovocie necestuje cez pol zemegule, majú tu sezónnu zeleninu a farmárske trhy. Kaviarne otvárajú už o šiestej ráno a ľudia začínajú deň plávaním v oceáne, potom ešte stihnú pilates či gym, po ceste do práce si vezmú kávu do vlastného hrnčeka a stále nebude ani osem hodín. No napriek tomu sa tu nikto nikam neponáhľa a nestresuje.
Móda je tu väčšinou ležérna, jednoduchá a nosia sa materiály z prírodných vlákien. Udržateľná krása a jej skutočná sila spočíva v jedinečných rozdieloch. Všímam si nenáročnosť ľudí, ktorí sa však zároveň túžia obklopiť kvalitou a autentickosťou. Ľanové košele, minišaty, neoprény, drahé chanelky, farebné klobúky, veľa piesku, ešte viac birkenstockov, ale hlavne obrovská sloboda. Sloboda hľadať inšpiráciu všade okolo a vziať si z nej to svoje. Nikto sa nehanbí za to, ako vyzerá. Sú tu opálené telá a usmiate tváre. Hlavne tie úsmevy. Tie mi pomáhajú každý deň najviac. Tu ľudia neprežívajú, ale naozaj žijú. A ja s nimi.
Do reči sa so mnou dá skoro každý. Verte mi, nikdy nie so zlým úmyslom a nikto odo mňa nič nežiada. Len tak idem po ulici a niekto na mňa zavolá, akú mám skvelú bundu. Hocikto ma pozdraví a spýta sa ma, či sa mám dobre. Povie mi, že dobre vyzerám, aj keď sa možno práve cítim presne naopak. Ako sa mu páči moja pleť, aj keď ja na sebe vidím len tú obrovskú vyrážku na brade. Asi ju prehliada a ja by som mala tiež.
Než som prišla do Austrálie, s cudzím človekom som ledva prehodila čo i len slovo. Bolo to výchovou, ale aj pre istotu, veď nikdy neviem, no trochu aj mojou možno prekvapujúcou silno introvertnou povahou. A tu? Akoby sa niečo v mojej hlave prekliklo a tomuto pozitívnemu nastaveniu sa učím aj ja. Iba občas premýšľam, o koľko krásnych a naplňujúcich rozhovorov by som prišla, keby som sa uzatvárala do seba. Teším sa, že nachádzam časť seba, o ktorej som možno ani netušila, že existuje. Jednoducho chytám austrálsku vlnu.
S baristom, ktorý pripravuje moje obľúbené oat flat white, debatujem, kde sú najlepšie pláže na surfovanie. S dievčaťom kráčajúcim po prechode zistíme, že sme dali svojim psíkom rovnaké mená. Starší pán v klobúku mi ukazuje, ktorá plachetnica je jeho, a dáva tipy, kam vyraziť pozorovať vzácne druhy vtáctva. Dáma v bistre nemá problém prísť k baru a pochváliť kuchára za skvelý avokádový toast. Chlapec v autobuse pri vystupovaní kričí šoférke, že ďakuje za odvezenie. A mohla by som pokračovať.
Minule som išla po ulici a videla pred domom čakať pani, ktorá držala v ruke nádhernú narodeninovú tortu. Aj keď som sa ponáhľala a nemala práve najlepší deň, zastavila som, pozdravila a poznamenala, aké náročné muselo byť takú tortu upiecť. Prikývla. Popriala som jej príjemnú oslavu a ona sa na mňa usmiala. Ja na ňu tiež. A tak dobre som sa potom cítila! Odporúčam (sebe) robiť to častejšie.
Okrem inšpiratívnych ľudí a energie, ktorú nasávam ako špongia, tiež milujem momenty, keď si úplne sama sadnem na lavičku na pláži, pozerám na oceán, na zapadajúce guľaté slnko a nemyslím na nič, čo bolo alebo čo má byť. Problémy, ktoré ma trápia, v tej chvíli opadnú, situácie, ktoré sa dejú, mi nezamestnávajú myseľ a slnečné lúče plné teplých odtieňov ma zohrievajú a vyvolávajú pocit tepla na koži aj v mysli. Vtedy sa čas zastaví a ja viem, že všetko je presne tak, ako má byť. A ak aj nie je, tak určite bude. Len tomu musím viac veriť. A najviac sebe samej.
vždy keď sa
cítim osamelo
zatvorím oči
zhlboka sa nadýchnem
nadýchnem sa
zhlboka do pľúc
a len zadržím
ten moment
vydýchnem
ten vzduch
tie emócie
čo držím v sebe
pomaličky
odchádzajú preč
spolu s dychom
cítim to
cítim sa
cítim sa voľná
akoby som
bola opäť slobodná
opäť sebou
sama so sebou
sama sebou
slobodná